História mužskej kozmetiky

História mužskej kozmetiky
Jej začiatky siahajú až do najstarších období vývoja ľudstva a jej rozširovanie sa prelína dejinami všetkých národov sveta. Vyvíjala sa postupne, zároveň s vývojom človeka a súvisela s podmienkami a spôsobom jeho života.
Od samého začiatku však mala kozmetika veľmi úzky vzťah k ochrane zdravia a k hygiene. Môžeme predpokladať, že pre mužov, ktorí sa, najmä pri love a v boji, pohybovali viac vo voľnej prírode, bolo oveľa potrebnejšie chrániť si kožu pred vonkajšími vplyvmi ako pre ženy, ktoré sa pri svojej životnej činnosti nevystavovali natoľko prírode a jej vplyvom.
Preto si muži na tých najnižších stupňoch spoločenského vývoja natierali kožu tukom ulovených zvierat, ktorý ich mal chrániť pred chladom, vlhkom a teplom, ako aj šťavami rozličných rastlín na ochranu najmä pred hmyzom.
Primitívny človek sa tetoval, maľoval hlinkami, aj keď to spočiatku nebolo vždy z estetických či kozmetických pohnútok. V pozadí bola dlho motivácia, ktorej korene siahali do oblasti mágie.
Najrozličnejšími zásahmi na svojom tele sa chcel chrániť pred nadprirodzenými bytosťami. Vermi výrazne sa maľovali najmä muži. Príslušníci jedného kmeňa sa vždy maľovali rovnako jednak preto, aby upevňovali pocit spolupatričnosti, a jednak aby sa v boji s nepriateľom bezpečnejšie poznali.
Okrem toho sa maľovaním a tetovaním aj maskovali, aby v boji nemohol nepriateľ poznať skutočný vek bojovníkov. Strašidelným výzorom, ktorý si pridávali rozličným pomaľovaním a inými ozdobami, chceli nepriateľom naháňať strach.
Zvlášť nápadne sa maľovali aj čarodejníci alebo šamani, a to nielen na posilňovanie svojej autority v očiach radových členov skupiny, ale aj z presvedčenia, že ich takáto okrasa väčšmi približuje k duchom a dáva im čarodejnú moc.
Maľovanie slúžilo aj na rozlišovanie hodností, na označenie náčelníkov a udatných bojovníkov.

Až na istom vyššom stupni vývoja si ľudia začali uvedomovať, že účelné farbenie je zároveň aj akousi ozdobou. Takto sa pôvodná účelnosť maľovania, tetovania atď. čoraz viac nahrádzala túžbou po estetizácii, po kráse a upravenosti.
Nemalú úlohu hralo pritom u mužov úsilie páčiť sa, imponovať ženám, teda dôvody erotické. A tak sa človek napokon nezastavil ani pred takými drastickými a bolestivými zásahmi na tele, ako je napríklad umelé vytváranie „ozdobných” jaziev, obrusovanie zubov, prepichovanie a vyťahovanie ušníc, nosa, ba aj perí, aby sa do nich mohli zavesiť rozličné ozdoby.
U mnohých kmeňov, žijúcich dodnes na nízkom stupni spoločenského vývoja, tento spôsob „skrášľovania” pretrváva aj v súčasnosti.

Kultúrnym vývojom človeka sa však aj podoba kozmetických zásahov menila tak u mužov, ako aj u žien. Výrazne to môžeme pozorovať najmä u vyspelých národov starovekého Východu. Vieme napríklad, že u Babylončanov sa výrazne maľovali muži.
Výroba kozmetických a liečivých prípravkov bola výlučne v rukách mužov-kňazov. Tieto prípravky boli však drahé a ich používanie si vyžadovalo veľa času. Preto nie div, že sa táto mužská kozmetika rozšírila iba medzi vyššími vrstvami spoločnosti.
Početné voňavé masti a iné prípravky poznali už aj Egypťania, Peržania, Asýrčania i Číňania. Na ich výrobu väčšinou používali olivový olej, včelí vosk, loj a vzácne látky, ako sú napríklad myrha, škorica, aloe, ambra, pižmo a iné.
V hrobkách egyptských faraónov sa takéto kozmetické prípravky našli v umelecky zdobených nádobách zo slonovej kosti a z alabastru. Z početných nálezov sa usudzuje, že Egypťania si veľmi zakladali na dobrých vôňach.
Do kúpeľov mužov-boháčov otroci pridávali voňavé prísady a vôňami sýtili aj vzduch v palácoch.
K národom s vysokou kultúrou tých čias patrili aj Židia. Zvlášť sa venovali hygiene. Považujú sa okrem iného za vynálezcov depilačných prostriedkov, ktoré muži používali namiesto holenia ostrými nožmi. Vedeli vyrábať aj mydlo z popola a tuku.
Časté a pravidelné umývanie rúk bolo prikázané náboženskými predpismi, a to nielen u Židov, ale aj u Chaldejcov a Peržanov. Peržanom sa pripisuje vynález voňaviek.
Podstatne rozvinutejšiu a zároveň všestrannú kozmetickú starostlivosť venovali svojmu telu starovekí Gréci. Veď aj názov „kozmetika” je odvodený z gréckeho slova kosmeo, čo znamená zdobím, krášlim.
Gréci kládli mimoriadny dôraz na harmonický vývoj mužského tela i ducha. Mužská mládež sa vychovávala okrem iného aj gymnastikou, plávaním a rozličnými inými druhmi športu.
Starostlivosť o krásu mužského tela sa stávala až natoľko prvoradou, že sa to napokon stalo terčom kritiky gréckych filozofov. Ale starogrécke sochy nám dodnes ukazujú vtedajší ideál mužskej krásy.
Aby čo najviac vynikla, muži si na športové hry či zápasy natierali telá olivovým olejom a skrášľovali sa farbami. Grécki muži sa pravidelne holili a často navštevovali aj verejné kúpele, kde sa dávali masírovať.
Už aj grécki lekári sa začali zaoberať kozmetikou, pritom dôkladne spoznali aj liečebné účinky niektorých prípravkov. Všetky tieto poznatky prechádzali napokon do vzmáhajúcej sa Rímskej ríše, kde ich postupne aj zdokonalili.
Kozmetika a hygiena sa tu chápali v najužšej spätosti, pretože vo verejných kúpeľoch, ktoré sa v Ríme a v iných mestách stále častej šie budovali a ktoré slúžili predovšetkým mužom zo zámožných vrstiev, poskytovali sa popri kúpaní aj iné služby, ako napríklad masáže, naparovanie, natieranie vonnými masťami a olejmi.
V starovekom Ríme pracoval aj prvý holič z povolania, podľa mena známy, a to už roku 300 pred n. 1. Je známe, že od samého začiatku jeho pôsobenia muži sa uňho dávali holiť úpine nahladko a vlasy si dávali strihať nakrátko.
V oných časoch sa rozšífil aj predaj rozličných kozmetických výrobkov. Opäť to bol muž, a to staroveký lekár Galenus, ktorý dal základ dnešnej modernej kozmetike tým, že rozlíšil dva smery kozmetickej starostlivosti: pestovanie tela a jeho krášlenie a umenie zakrývať chyby krásy.
Aj na tom, že sa zachovali opisy kozmetických prípravkov, majú zásluhu muži. Sú to slávni rímski básnici Ovídius, Catullus a iní — zanechali verše, v ktorých opísali líčenie tváre.

Po páde Rímskej ríše nastalo v Európe obdobie, ktoré nežičilo kozmetike. Kresťanstvo považovalo prílišnú starostlivosť o telo, takisto ako rozkoš a životnú radosť, za čosi, čo prekážalo dosiahnuť cieľ života — spasit si dušu.
Celé myslenie a konanie ľudí sa malo zamerať na boha, zaoberať sa pestovaním a krášlením tela sa pokladalo za odvádzanie pozornosti od starosti o posmrtnú budúcnosť. Zjemnená antická kultúra upadla do zabudnutia.
Až po niekoľkých storočiach, v období renesancie, sa postupne uvoľňuje pohľad na svet a na človeka. Muži si vtedy vytvorili nový ideál ženskej krásy, podľa ktorej krásna žena mala byť plavovlasá, s ružovými lícami a čerešňovými ústami.
Ale aj muži sa prezentovali v čoraz náročnejších kozmetických úpravách.
V čase panovania Ludovíta XIV. (v druhej polovici 17. storočia) módu pre Európu, prirodzene, iba pre jej šlachtickú časť, udával francúzsky dvor. šlachta sa svojím bohato zdobeným oblečením, ale aj komplikovanými účesmi výrazne odlíšila od jednoduchých ľudí a celá kozmetická úprava nielen žien, ale aj mužov sa stala mimoriadne náročnou.
Muži nosili parochne, tvár si pokrývali popraškom z bieleho púdru. Pritom napr. kúpať sa považovali v čase rokoka za škodlivé, ba mnohí si mysleli, že dôkladné kúpanie je životu nebezpečné.
Pretože móda kládla taký dôraz na líčenie, parfémy a natáčané parochne, v tomto období sa výrazne rozvinula výroba parfémov, púdrov, tužidiel, lakov a farieb na vlasy.
Spotrebitermi týchto kozmetických prípravkov boli vo veľkej miere muži, pretože na panovníckych a vôbec šľachtických dvoroch museli „reprezentovať” v súlade s vtedajšou módou.
Pre vývoj kozmetiky je zvlášť zaujímavé 18. storočie. Vtedy bolo najmä v talianskych mestách mnoho malých obchodov-lekární, kde ich majitelia, výlučne muži, ktorých označovali titulom „speciali”, predávali rozličné kozmetické prípravky nezriedka aj „zázračné”, pritom však bezcenné.
Títo „speciali” nielen predávali prípravky, ale ich aj aplikovali. Farbili zákazníkom napríklad nechty na rukách a na nohách. Boli všestrannými kozmetickými poradcami. V zadných miestnostiach týchto lekárničiek sa schádzali „gavalieri”, hrávali karty a bavili sa s ľahkými ženami.
Jedným zo stálych zákazníkov takejto lekárničky v Benátkach bol aj chýrny milovník Casanova, ktorý údajne svoju ochabnutú pokožku natieral špeciálnou pleťovou vodou. Ale aj ostatní gavalieri boli dobrými zákazníkmi. Kupovali a používali pudre, líčidlá, voňavky i pleťové vody.
Svoju skutočnú funkciu, tak ako ju poznáme dnes, začala kozmetika plniť v 19. storočí. Vďaka rozvoju vedeckých poznatkov, najmä prírodných vied, medicíny, botaniky, chémie, farmakológie, biológie atď., sa poznatky v tomto odbore rozšírili natoľko, že dnes sa kozmetikou zaoberá osobitný vedný odbor — kozmetológia.
Jej predmetom skúmania nie sú len spôsoby skrášľovania, resp. odstraňovania alebo zakrývania chýb krásy, ale aj výskum možnosti spomaľovania biologického starnutia,a to udržiavaním zdravia. Tieto funkcie kozmetiky sú rovnako potrebné mužom, ako aj ženám.
V našej spoločnosti kozmetika mužov už má svoje pevné miesto v spoločenskej hodnotovej stupnici. To sa okrem iného prejavuje aj v tom, že dnes sa už priemyselne vyrába toľko všelijakých kozmetických prípravkov určených len pre mužov, že si každý môže vybrať.

Páni tiež hladali:

  • história kozmetiky

PROSTRIEDKY POUŽÍVANÉ PRI KÚPANÍ A PO ŇOM

PROSTRIEDKY POUŽÍVANÉ PRI KÚPANÍ A PO ŇOM
Mydlo je najbežnejší prostriedok na čisterrie pokožky a väčšina ľudí ho bežne používa, aj keď dermatológovia upozorňujú, že má aj nepriaznivé účinky. Kto má mastnú pleť, znáša mydlo bez ťažkostí. Na suchú pleť však mydlo často pôsobí dráždivo.
Lepšie je najmä na tvár mydlo vôbec nepoužívať, pretože pokožka tváre je už aj tak dosť vysušovaná pôsobením vetra, slnka a suchého vzduchu, najmä pri ústrednom kúrení.
Pokožku tváre je teda lepšie čistiť čistiacim krémom či mliekom, pričom na čistenie používame vatový tampónik. Nakoniec tvár opláchneme vlažnou vodou.
Prečo je vlastne mydlo pre niektorú pokožku nevhodné a ako pôsobí?
Mydlo, voda a kožný tuk sa navzájom viažu a ako výsledkok sa utvára pena, ktorá vstrebáva špinu a prach. Mydlo je teda vyborny čistiaci prostriedok. Je však alkalické (jeho pH-hodnota je 9 a viac), preto narúša kyslý ochranny plašť našej pokožky.
Koža si síce po niekoľkých hodinách tento plášť obnoví, citlivejšiu pokožku však mydlo dráždi, aj keby sme si ho po umytí akokoľvek dôkladne spláchli.
Z čoho sa vlastne mydlá vyrábajú? Predovšetkým z tukov a lúhov. Toaletné mydlá sa pripravujú z rastlinných a živočíšnych tukov a olejov, ako napríklad z kokosového alebo olivového oleja, zo sadla atď. K týmto látkam sa pridávajú tzv. pretučňovadlá, lanolín ap.
Dobrú vôňu mydlu dodáva parfum. Z kozmetického hľadiska je najzdravšie pretučnené detské mydlo, ktoré pleť príliš nevysušuje.
Kto má obzvlášť citlivú pokožku, mal by sa obmedziť na používanie takych detských mydiel, ktoré neobsahujú nijaké dráždivé parfumy a do ktorých sa pridávajú rozličné látky pôsobiace priaznivo na pokožku, ako napríklad výťažok z rumančeka atď.
Na mimoriadne citlivú pokožku by sa mydlo malo používať čo najzriedkavejšie a po každom jeho použití by sa takáto pokožka mala hneď ošetriť dobrým olejom, výživným krémom alebo telovym mliekom.
Muži, ktorí sa veľmi potia, mali by používať dezodoračné mydlá s chlorofylom. Tieto mydlá neutralizujú telovy pach, ktorý vzniká v dôsledku nadmerného potenia, a okrem toho chlorofyl má aj protizápalovy a antibakteriálny účinok.
Na liečivé a kozmetické účely sa vyrábajú medicinálne mydlá s prísadami liečivych látok, ako sú napr. síra, decht, bórax, gáfor, ichtyol, salicyl, karbol atď.
Sú vhodné pre nečistú pokožku a pri akné, pretože jednak pôsobia liečivo a jednak pokožku vysušujú a dezinfikujú. Na nečistú pleť sa používajú aj mydlá s niektorymi rastlinnymi extraktmi, napr. s extraktom rumančeka.
Po kúpaní, sprchovaní či kefovaní nasucho by sme si celé telo mali natrieť tzv. telovým mliekom. Telové mlieka sú vlastne emulzie, do ktorych sú zapracované hydroaktívne látky, pomáhajúce bunkám pokožky uchovať si vlahu.
Sú vhodné pre každy typ pleti, predovšetkým však pre suchú, drsnú a starnúcu pokožku. Výborne sa vstrebávajú do kože a nezanechávajú škrvny na bielizni.
Vďaka týmto vlastnostiam takmer celkom „vytlačili” oleje, ktoré sa predtým používali na ochranu pokožky cez deň.

Páni tiež hladali:

  • z čoho sa vyrába mydlo
  • vred a kupanie

Ako sa správne saunovať

SAUNA
Saunu poznali už starí Rimania. U nás sa hodne rozšírila po druhej svetovej vojne z Fínska, kde majú saunu takmer pri každom hoteli.
Saune sa podobajú ruské ľudové kúpele, kde sa rozpálené kamene polievajú vodou a účinok pary na telo sa stupňuje šľahaním tela brezovými metličkami.
Sauna je nielen zdravá, ale aj obľúbená, a preto sa rýchlo rozšírila po svete. Účinkom potenia sa totiž vyplavujú z organizmu odpadové látky, uvoľňujú sa dýchacie cesty, koža sa prekrvuje a stáva sa ružovkastou a napnutou.
Preto sa sauna právom pokladá za omladzujúci prostriedok.
Sauna je veľmi vhodná najmä pre mužov, ktorí vykonávajú fyzicky namáhavú prácu, často aj v nečistom, nezdravom prostredí, pretože okrem dobrej hygienickej očisty tela poskytuje aj výbornú relaxáciu po namáhavom fyzickom výkone.
Raz sa týždeň si teda môže muž dopriať dve hodiny odpočinku v saune. Ved popri zdravotnom a kozmetickom účinku je sauna aj výborný prostriedok na otužovanie a zároveň na prevenciu proti niektorým ochoreniam, napríklad proti chorobám dýchacích ciest, reumatizmu, niektorým kožným chorobám atd.
Na základe dlhoročných skúseností sa pobyt v saune odporúča aj deťom.
Niektorí muži si myslia, že v saune môžu aj schudnúť. Takéto schudnutie je však iba zdanlivé, pretože je dôsledkom straty tekutín potením. Po prvom jedle, prípadne po uhasení smädu, ktorý je po pobyte v saune dosť intenzívny, každý znova získa pôvodnú hmotnosť.

AKO SA SPRÁVNE SAUNOVAŤ
Najprv sa osprchujeme teplou vodou, osušíme sa a prejdeme do miestnosti, kde sa pôsobením suchého tepla (60 až 100 °C) budeme potiť.
Najlepšie je na prvé minúty ľahnúť si na rozprestretý uterák, potom sa posadiť a suchou kefkou si pomaly a pravidelne kefovať ruky, nohy a telo, vždy smerom k srdcu. Tento pobyt v saune nemá trvať dlhšie ako 5 až 10 minút.
Po saunovaní sa osprchujeme studenou sprchou. Ak neznášame studenú vodu, môžeme použiť aj trocha vlažnejšiu vodu. V prípade možnosti sa po pobyte v saune môžeme okúpať v studenej vode bazéna alebo v prírode — v jazere, rieke alebo v mori.
Ak je to len trocha možné, vyjdeme si aspoň na dve-tri minúty do prírody a dobre sa nadýchame čerstvého vzduchu. Potom by mala nasledovať masáž, po ktorej sa potíme ešte intenzívnejšie.
Pred druhym saunovaním si najprv robíme striedavé kúpele nôh v horúcej a studenej vode. Po dôkladnom osušení nôh znova vstúpime do sauny a čas potenia pri tomto druhom „chode” predĺžime až na 12 minút.
Potom sa znova osprchujeme, resp. schladíme v bazéne, prípadne sa prejdeme na čerstvom vzduchu, a nakoniec si doprajeme polhodinovy odpočinok, pri ktorom môžeme čítať, spať alebo sa baviť.
Nezabudnime si však pred tymto odpočívaním natrieť pokožku telovym mliekom, krémom alebo olejom.
Dôležité je dbať, aby sme tekutiny a soli, ktoré sme vypotili, aj správne nahradili. Muži mávajú po potení v saune chuť na studené pivo alebo iné chladené nápoje. Piť sa však majú iba nechladené tekutiny, najlepšie ovocné šťavy alebo teply čaj.
Sauna je vyborná pre zdravých mužov i ženy každého veku. Preto kto sa necíti byť zdravotne celkom v poriadku, musí sa najprv poradiť s lekárom!

Páni tiež hladali:

  • ako sa spravne saunovat
  • spravne saunovanie

Aký máte typ pleti?

NORMÁLNA PLEŤ
Normálna pleť je dnes veľmi zriedkavá. Takúto pleť má len málo šťastných ľudí, a aj to obyčajne len v mladosti. Veď prach a znečistený vzduch, ktorý obklopuje všetky nezakryté časti našej pokožky, najmä na tvári, ďalej tvrdá voda z vodovodu, ktorou sa umývame a ktorá je niekedy dosť výdatne chlórovaná, často aj nesprávna výživa a škodlivá mimika, sprevádzajúca rozličné pocity, ako aj zbytočné pohyby tvárových svalov pri jedení, to všetko spôsobuje, že pleť tváre pomerne rýchlo starne.
Správnym ošetrovaním možno však toto starnutie oddialiť. Aká je vlastne normálna pleť muža? Je hladká, jemná a pružná, bez hlbokých vrások, póry na nej sú malé, mazové a potné žľazy pracujú normálne, t. j. nevylučujú nadmerné množstvo mazu a potu, farba kože je ružová, prípadne hnedastá.

SUCHÁ PLEŤ
V mladosti je suchá pleť napätá a hladká, ale rýchlo starne — už v pomerne mladom veku stráca pružnost a začínajú sa tvoriť jemné vrásky. Kto má teda suchú pleť, mal by sa o jej ošetrovanie starať už v mladom veku. Treba to zdôrazňovať najmä športovcom.
Suchá pleť je totiž veľmi málo odolná voči výkyvom počasia, zle znáša striedanie tepla a chladu, pretože ju nechráni prirodzená ochranná vrstva kožného mazu na povrchu.
Je nedostatočne premastená, málo vláčna, nepružná, a preto v miestach, ktoré sa často napínajú a zvrašťujú, napríklad v okolí očí a úst, ľahko vznikajú aj malé trhlinky.
Suchá pleť sa po umývaní vodou u niektorých ľudí aj podráždi, stiahne, prípadne i sčervenie, jemne sa olupuje a nemáva rozšírené póry.

MASTNÁ PLEŤ
Štruktúra tejto pleti je hrubšia, kožovitá, má rozšírené póry, miestami aj uhry. Mastná pleť sa vzhľadom často prirovnáva ku kôre pomaranča. Takáto pleť je na celej tvári lesklá, mastná, akoby naolejovaná.
Zvýšený lesk pleti je dôsledkom činnosti mazových žliaz, ktoré sú uložené pod pokožkou na celom tele (s výnimkou dlaní a chodidiel) a ktoré sú najväčšie na brade, nose a čele. Mastnú pleť často pokrývajú malé olejovo sa lesknúce šupiny.
Okrem toho býva bledá až sivá, pretože je zle prekrvená. Treba zdôrazniť, že mastná pleť má sklon k nečistotám. Na jej mastný povrch sa totiž ľahko prilepuje prach a nečistoty, takže budí dojem nepestovanosti.
Nepomáha ani umývanie, pretože čím častejšie mastnú pleť umývame, tým rýchlejšie sa mastí. Takáto pleť si vyžaduje veľkú každodennú starostlivosť!

Páni tiež hladali:

  • podkožný vred
  • podkozny vred na tvári
  • podkozny tuk na tvari
  • podkozne vredy na tvari
  • tvrda vyrazka na tvari
  • tvrda podkozna vyrazka

Základné fakty o koži

Základné fakty o koži
Ak sa muž chce správne pestovať a urobiť niečo užitočné pre svoju krásu a zdravie, musí si osvojiť aspoň základné znalosti o svojej koži. Koža, keďže pokrýva celý ľudský organizmus, je životne dôležitý orgán, ktorý možno postaviť na úroveň napr. pľúc, srdca alebo pečene.
Napriek tomu však väčšina mužov, a to aj tzv. „puntičkárov”, vie o koži len veľmi málo. Preto sa jej budeme podrobnejšie venovať i za cenu toho, že to možno bude trocha nezáživné.
No určite každý uzná, že len po dôkladnom oboznámení sa s podstatou, funkciou a úlohou kože môžeme lepšie pochopiť zmysel a yýznam viacerých kozmetických úkonov.

Hmotnosť kože dosahuje 3 — 3,5 kg, spolu s podkožným tukom dokonca 17,5 kg. Viacerých možno prekvapí, že je to asi 16 % celkovej hmotnosti ľudského tela. Hrúbka kože (bez tukovej vrstvy) kolíše medzi 0,5 až 4 mm, pretože je na rôznych miestach tela rozličná.
Veľmi tenká je napr. koža na mihalniciach a na ušniciach, naproti tomu veľmi hrubá je na dlaniach a najmä na chodidlách, kde je rozšírená rohová vrstva, no hrubá je aj na bruchu, kde sa vytvára v koži tukový vankúš. Strata aj tretiny kože už môže mať za následok smrť.
Farba kože závisí od viacerých zložiek — krvné farbivo v cievach predstavuje prvok červený, rohová vrstva žltohnedý, kožný pigment (melanín) hnedočierny a voda v koži prvok belavý.
Povrch kože nie je nikdy dokonale hladký, má väčšie menšie ryhy alebo vrásky, ktoré vznikajú zriasením kože, činnosťou svalov (najmä na dlaniach a tvári) a jemné ryhy, ktoré sú charakteristické pre každého jedinca, takže podľa nich možno dokonca bezchybne indentifikovať každého človeka.
Na pokožke, teda na vrchnej, vonkajšej časti našej kože sa ako v zrkadle odrážajú aj niektoré duševné procesy, neraz aj tie, ktoré by sme najradšej utajili. Pokožka ie totiž veľmi úzko spätá s vegetatívnounervovou sústavou.
Preto sa nám napríklad pri nervozite potia ruky, pri náhlom zľaknutí sa alebo nevoľnosti nám zbledne tvár, alebo naopak, pri radosti, ale takisto aj keď sme v rozpakoch, nám tvár sčervenie.
Tento jav je spravidla u žien nápadnejší ako u mužov preto, lebo ženská pokožka, najmä pleť, má viac jemných cievok ako mužská.

Medicína rozlišuje tri základné, nad sebou uložené vrstvy kože. Sú to: pokožka (epidermis), zamša (corium) a najspodnejšia vrstva, podkožné väzivo (subcutis).
Z hľadiska kozmetiky je azda najdôležitejšia povrchová časť kože, pokožka (epidermis). Táto vrstva, hoci je hrubá iba niekoľko desatín milimetra (na mihalnici má hrúbku iba 0,1 mm, na chodidle až 2 mm), pozostáva z piatich vrstiev.
1. Prvú vrstvu tvoria základné čiže bazálne bunky (stratum basale). Bunky tejto vrstvy majú veľké jadro a obsahujú kožný pigment (melanín). Tento pigment sa množí účinkom ultrafialových lúčov a podmieriuje zafarbenie, zhnednutie, kože.
Pigment sa tvorí v osobitných, tzv. svetlých bunkách (melanocytoch), ktoré sú roztrúsené medzi základnými bunkami. Základné bunky sa veľmi rýchlo delia, posúvajú sa smerom k povrchu pokožky, a tým umožňujú, resp. zabezpečujú aj hojenie kožných odrenín.
2. Nad základnými bunkami je uložená vrstva trnitých, tzv. šťavnatých buniek (stratum spinosum). Táto vrstva je zložená zo štyroch až siedmich vrstiev buniek.
Bunky sú medzi sebou navzájom spojené jemnými vláknami, tzv. mezibunkovými (protoplazmatickými) mostíkmi, ktoré pripomínajú tŕne. Navzájom sú od seba oddelené medzibunkovými štrbinami, ktorými sa z kapilár zamše dostáva do pokožky výživa.
Je to dôležité najmä preto, lebo sama pokožka (epidermis) nemá krvné cievy, a tak prísun živín do pokožky, ako aj odsun produktov látkovej premeny sprostredkúva iba tkanivový mok.
3. vrstva zrnitych buniek (stratum granulosum) sa nazýva podľa toho, že jej bunky obsahujú zrniečka podobné rohovine, tzv. keratohyalín, z ktorého sa tvorí rohovina (keratín).
4. Vrstva svetlých buniek (stratum lucidum) leží nad vrstvou buniek zrnitych. Tieto bunky silne lámu svetlo a vďaka vylučovaniu vody z kože zúčastňujú sa aj na vodnom hospodárstve organizmu.
5. Najvrchnejšia vrstva pokožky je vrstva rohová (stratum corneum), ktorá sprostredkúva styk kože s vonkajším prostredím. Táto vrstva tvorí vlastne už mŕtvu časť pokožky, ktorá sa postupne olupuje a odpadáva z kožného povrchu.
Môžeme to pozorovat napríklad na lupinách vo vlasoch. Rohová vrstva sa stále dopĺňa rastom pokožky odspodu, pričom bunky prichádzajúce na povrch obsahujú rohovinu (keratín).
Rohová vrstva je dôležitá najmä pre priepustnosť kože pre rozličné látky. Pôsobením trenia, tlaku, tepla i slnečného žiarenia rohová vrstva zhrubne, čím síce lepšie chráni kožu, ale nekrášli napríklad pleť.

Pod pokožkou (epidermis) leží stredná väzivová vrstva, tzv. zamša (corium). Z kozmetického hľadiska je dôležité, že zamša predstavuje spleť vláken, ktoré zabezpečujú pevnosť, pružnosť a ťažnosť kože.
Vlákna, z ktorých sa skladá zamša, sú dvojaké: kolagénne, ktoré prevažujú v hlbších častiach zamše, a pružné čiže elastické, ktoré obsahujú elastín a prevažujú v povrchových častiach zamše.
Usporiadanie elastických vláken je typické pre každé miesto kožného povrchu a je veľmi dôležité najmä pri uskutočňovaní plastických operácií. Elastické vlákna sú jemnejšie než kolagénne.
Medzi spleťou vláken sa nachádzajú aj ojedinelé, tzv. vázivové bunky (fibrocyty), v ktorých sa tvoria väzivové vlákna. Tieto bunky majú schopnosť prevziať niektoré funkcie pri zápaloch a poraneniach.
U starších ľudí sa však v zamši vytvára už menej novych buniek, preto koža stráca svoju pružnosť a stáva sa vráskavou. Zamša okrem iného obsahuje aj veľké množstvo viazanej vody, ktorá spôsobuje, že povrch kože je hladký a napnutý.
V zamši sa nachádza množstvo lymfatických a krvných ciev, ktoré prechádzajú v papilách do bohatých kapilárnych sietí. Tieto kapiláry zásobujú živnými látkami nielen zamšu, ale aj pokožku, epidermis.
Siete vlásočníc presvitajú cez pokožku a dodávajú koži ružové zafarbenie. Zamša sa síce primkýňa k pokožke, ale hranica medzi pokožkou a zamšou nie je rovná. Zamša vysiela smerom k pokožke výbežky, tzv. papily.
V týchto hrbolčekovitých papilách sú uložené početné nervové zakončenia, ktoré sú citlivé na dotyk, teplo, chlad, bolesť a podobné podnety.
V zamši sú uložené aj potné a mazové žliazky, korene vlasov a vlasové papily. Tieto orgány sa spolu s nechtami označujú ako prídavné orgány kože. Vlasy a chlpy poskytujú organizmu tepelnú izoláciu (najmä na hlave), ale aj mechanickú ochranu.
Chlpy zabraňujú vniknutiu častíc prachu a špiny do orgánov, ktoré sú uložené pod nimi (do očí, nosa, uší).
Najhlbšiu vrstvu kože tvorí podkožné tukové väzivo (subcutis). Pozostáva z riedkeho väziva, v ktorom sa ukladá tuk. Táto vrstva je zároveň zásobárňou tuku, vody a soli v tele.
Z tohto tuku organizmus čerpá energiu najmä vtedy, ak ju nedostáva potravou, alebo pri ťažkej fyzickej námahe. A naopak, tuk zo stravy bohatej na jouly sa ukladá práve v tomto podkožnom väzive.
V podkožnom väzive sú uložené tukové lalôčiky, ktoré spolu s väzivom najviac vplývajú na zaokrúhlenosť, resp. hranatosť telesných tvarov človeka.
Jednou z dôležitých funkcií tejto vrstvy kože je chrániť orgány, ktoré sú uložené pod kožou, pred škodlivými vonkajšími mechanickými vplyvmi (údermi) a pred veľkými tepelnými výkyymi.
Podkožné väzivo je vyživované krvnými i lymfatickými cievami, preto pri jeho poranení vyteká krv. V tejto vrstve sú uložené aj rozličné nervové zakončenia.