História mužskej kozmetiky
Jej začiatky siahajú až do najstarších období vývoja ľudstva a jej rozširovanie sa prelína dejinami všetkých národov sveta. Vyvíjala sa postupne, zároveň s vývojom človeka a súvisela s podmienkami a spôsobom jeho života.
Od samého začiatku však mala kozmetika veľmi úzky vzťah k ochrane zdravia a k hygiene. Môžeme predpokladať, že pre mužov, ktorí sa, najmä pri love a v boji, pohybovali viac vo voľnej prírode, bolo oveľa potrebnejšie chrániť si kožu pred vonkajšími vplyvmi ako pre ženy, ktoré sa pri svojej životnej činnosti nevystavovali natoľko prírode a jej vplyvom.
Preto si muži na tých najnižších stupňoch spoločenského vývoja natierali kožu tukom ulovených zvierat, ktorý ich mal chrániť pred chladom, vlhkom a teplom, ako aj šťavami rozličných rastlín na ochranu najmä pred hmyzom.
Primitívny človek sa tetoval, maľoval hlinkami, aj keď to spočiatku nebolo vždy z estetických či kozmetických pohnútok. V pozadí bola dlho motivácia, ktorej korene siahali do oblasti mágie.
Najrozličnejšími zásahmi na svojom tele sa chcel chrániť pred nadprirodzenými bytosťami. Vermi výrazne sa maľovali najmä muži. Príslušníci jedného kmeňa sa vždy maľovali rovnako jednak preto, aby upevňovali pocit spolupatričnosti, a jednak aby sa v boji s nepriateľom bezpečnejšie poznali.
Okrem toho sa maľovaním a tetovaním aj maskovali, aby v boji nemohol nepriateľ poznať skutočný vek bojovníkov. Strašidelným výzorom, ktorý si pridávali rozličným pomaľovaním a inými ozdobami, chceli nepriateľom naháňať strach.
Zvlášť nápadne sa maľovali aj čarodejníci alebo šamani, a to nielen na posilňovanie svojej autority v očiach radových členov skupiny, ale aj z presvedčenia, že ich takáto okrasa väčšmi približuje k duchom a dáva im čarodejnú moc.
Maľovanie slúžilo aj na rozlišovanie hodností, na označenie náčelníkov a udatných bojovníkov.
Až na istom vyššom stupni vývoja si ľudia začali uvedomovať, že účelné farbenie je zároveň aj akousi ozdobou. Takto sa pôvodná účelnosť maľovania, tetovania atď. čoraz viac nahrádzala túžbou po estetizácii, po kráse a upravenosti.
Nemalú úlohu hralo pritom u mužov úsilie páčiť sa, imponovať ženám, teda dôvody erotické. A tak sa človek napokon nezastavil ani pred takými drastickými a bolestivými zásahmi na tele, ako je napríklad umelé vytváranie „ozdobných“ jaziev, obrusovanie zubov, prepichovanie a vyťahovanie ušníc, nosa, ba aj perí, aby sa do nich mohli zavesiť rozličné ozdoby.
U mnohých kmeňov, žijúcich dodnes na nízkom stupni spoločenského vývoja, tento spôsob „skrášľovania“ pretrváva aj v súčasnosti.
Kultúrnym vývojom človeka sa však aj podoba kozmetických zásahov menila tak u mužov, ako aj u žien. Výrazne to môžeme pozorovať najmä u vyspelých národov starovekého Východu. Vieme napríklad, že u Babylončanov sa výrazne maľovali muži.
Výroba kozmetických a liečivých prípravkov bola výlučne v rukách mužov-kňazov. Tieto prípravky boli však drahé a ich používanie si vyžadovalo veľa času. Preto nie div, že sa táto mužská kozmetika rozšírila iba medzi vyššími vrstvami spoločnosti.
Početné voňavé masti a iné prípravky poznali už aj Egypťania, Peržania, Asýrčania i Číňania. Na ich výrobu väčšinou používali olivový olej, včelí vosk, loj a vzácne látky, ako sú napríklad myrha, škorica, aloe, ambra, pižmo a iné.
V hrobkách egyptských faraónov sa takéto kozmetické prípravky našli v umelecky zdobených nádobách zo slonovej kosti a z alabastru. Z početných nálezov sa usudzuje, že Egypťania si veľmi zakladali na dobrých vôňach.
Do kúpeľov mužov-boháčov otroci pridávali voňavé prísady a vôňami sýtili aj vzduch v palácoch.
K národom s vysokou kultúrou tých čias patrili aj Židia. Zvlášť sa venovali hygiene. Považujú sa okrem iného za vynálezcov depilačných prostriedkov, ktoré muži používali namiesto holenia ostrými nožmi. Vedeli vyrábať aj mydlo z popola a tuku.
Časté a pravidelné umývanie rúk bolo prikázané náboženskými predpismi, a to nielen u Židov, ale aj u Chaldejcov a Peržanov. Peržanom sa pripisuje vynález voňaviek.
Podstatne rozvinutejšiu a zároveň všestrannú kozmetickú starostlivosť venovali svojmu telu starovekí Gréci. Veď aj názov „kozmetika“ je odvodený z gréckeho slova kosmeo, čo znamená zdobím, krášlim.
Gréci kládli mimoriadny dôraz na harmonický vývoj mužského tela i ducha. Mužská mládež sa vychovávala okrem iného aj gymnastikou, plávaním a rozličnými inými druhmi športu.
Starostlivosť o krásu mužského tela sa stávala až natoľko prvoradou, že sa to napokon stalo terčom kritiky gréckych filozofov. Ale starogrécke sochy nám dodnes ukazujú vtedajší ideál mužskej krásy.
Aby čo najviac vynikla, muži si na športové hry či zápasy natierali telá olivovým olejom a skrášľovali sa farbami. Grécki muži sa pravidelne holili a často navštevovali aj verejné kúpele, kde sa dávali masírovať.
Už aj grécki lekári sa začali zaoberať kozmetikou, pritom dôkladne spoznali aj liečebné účinky niektorých prípravkov. Všetky tieto poznatky prechádzali napokon do vzmáhajúcej sa Rímskej ríše, kde ich postupne aj zdokonalili.
Kozmetika a hygiena sa tu chápali v najužšej spätosti, pretože vo verejných kúpeľoch, ktoré sa v Ríme a v iných mestách stále častej šie budovali a ktoré slúžili predovšetkým mužom zo zámožných vrstiev, poskytovali sa popri kúpaní aj iné služby, ako napríklad masáže, naparovanie, natieranie vonnými masťami a olejmi.
V starovekom Ríme pracoval aj prvý holič z povolania, podľa mena známy, a to už roku 300 pred n. 1. Je známe, že od samého začiatku jeho pôsobenia muži sa uňho dávali holiť úpine nahladko a vlasy si dávali strihať nakrátko.
V oných časoch sa rozšífil aj predaj rozličných kozmetických výrobkov. Opäť to bol muž, a to staroveký lekár Galenus, ktorý dal základ dnešnej modernej kozmetike tým, že rozlíšil dva smery kozmetickej starostlivosti: pestovanie tela a jeho krášlenie a umenie zakrývať chyby krásy.
Aj na tom, že sa zachovali opisy kozmetických prípravkov, majú zásluhu muži. Sú to slávni rímski básnici Ovídius, Catullus a iní — zanechali verše, v ktorých opísali líčenie tváre.
Po páde Rímskej ríše nastalo v Európe obdobie, ktoré nežičilo kozmetike. Kresťanstvo považovalo prílišnú starostlivosť o telo, takisto ako rozkoš a životnú radosť, za čosi, čo prekážalo dosiahnuť cieľ života — spasit si dušu.
Celé myslenie a konanie ľudí sa malo zamerať na boha, zaoberať sa pestovaním a krášlením tela sa pokladalo za odvádzanie pozornosti od starosti o posmrtnú budúcnosť. Zjemnená antická kultúra upadla do zabudnutia.
Až po niekoľkých storočiach, v období renesancie, sa postupne uvoľňuje pohľad na svet a na človeka. Muži si vtedy vytvorili nový ideál ženskej krásy, podľa ktorej krásna žena mala byť plavovlasá, s ružovými lícami a čerešňovými ústami.
Ale aj muži sa prezentovali v čoraz náročnejších kozmetických úpravách.
V čase panovania Ludovíta XIV. (v druhej polovici 17. storočia) módu pre Európu, prirodzene, iba pre jej šlachtickú časť, udával francúzsky dvor. šlachta sa svojím bohato zdobeným oblečením, ale aj komplikovanými účesmi výrazne odlíšila od jednoduchých ľudí a celá kozmetická úprava nielen žien, ale aj mužov sa stala mimoriadne náročnou.
Muži nosili parochne, tvár si pokrývali popraškom z bieleho púdru. Pritom napr. kúpať sa považovali v čase rokoka za škodlivé, ba mnohí si mysleli, že dôkladné kúpanie je životu nebezpečné.
Pretože móda kládla taký dôraz na líčenie, parfémy a natáčané parochne, v tomto období sa výrazne rozvinula výroba parfémov, púdrov, tužidiel, lakov a farieb na vlasy.
Spotrebitermi týchto kozmetických prípravkov boli vo veľkej miere muži, pretože na panovníckych a vôbec šľachtických dvoroch museli „reprezentovať“ v súlade s vtedajšou módou.
Pre vývoj kozmetiky je zvlášť zaujímavé 18. storočie. Vtedy bolo najmä v talianskych mestách mnoho malých obchodov-lekární, kde ich majitelia, výlučne muži, ktorých označovali titulom „speciali“, predávali rozličné kozmetické prípravky nezriedka aj „zázračné“, pritom však bezcenné.
Títo „speciali“ nielen predávali prípravky, ale ich aj aplikovali. Farbili zákazníkom napríklad nechty na rukách a na nohách. Boli všestrannými kozmetickými poradcami. V zadných miestnostiach týchto lekárničiek sa schádzali „gavalieri“, hrávali karty a bavili sa s ľahkými ženami.
Jedným zo stálych zákazníkov takejto lekárničky v Benátkach bol aj chýrny milovník Casanova, ktorý údajne svoju ochabnutú pokožku natieral špeciálnou pleťovou vodou. Ale aj ostatní gavalieri boli dobrými zákazníkmi. Kupovali a používali pudre, líčidlá, voňavky i pleťové vody.
Svoju skutočnú funkciu, tak ako ju poznáme dnes, začala kozmetika plniť v 19. storočí. Vďaka rozvoju vedeckých poznatkov, najmä prírodných vied, medicíny, botaniky, chémie, farmakológie, biológie atď., sa poznatky v tomto odbore rozšírili natoľko, že dnes sa kozmetikou zaoberá osobitný vedný odbor — kozmetológia.
Jej predmetom skúmania nie sú len spôsoby skrášľovania, resp. odstraňovania alebo zakrývania chýb krásy, ale aj výskum možnosti spomaľovania biologického starnutia,a to udržiavaním zdravia. Tieto funkcie kozmetiky sú rovnako potrebné mužom, ako aj ženám.
V našej spoločnosti kozmetika mužov už má svoje pevné miesto v spoločenskej hodnotovej stupnici. To sa okrem iného prejavuje aj v tom, že dnes sa už priemyselne vyrába toľko všelijakých kozmetických prípravkov určených len pre mužov, že si každý môže vybrať.