Archívy autora: jofwkeo

História mužskej kozmetiky

Napísané , autor:
Odpovedať

História mužskej kozmetiky
Jej začiatky siahajú až do najstarších období vývoja ľudstva a jej rozširovanie sa prelína dejinami všetkých národov sveta. Vyvíjala sa postupne, zároveň s vývojom človeka a súvisela s podmienkami a spôsobom jeho života.
Od samého začiatku však mala kozmetika veľmi úzky vzťah k ochrane zdravia a k hygiene. Môžeme predpokladať, že pre mužov, ktorí sa, najmä pri love a v boji, pohybovali viac vo voľnej prírode, bolo oveľa potrebnejšie chrániť si kožu pred vonkajšími vplyvmi ako pre ženy, ktoré sa pri svojej životnej činnosti nevystavovali natoľko prírode a jej vplyvom.
Preto si muži na tých najnižších stupňoch spoločenského vývoja natierali kožu tukom ulovených zvierat, ktorý ich mal chrániť pred chladom, vlhkom a teplom, ako aj šťavami rozličných rastlín na ochranu najmä pred hmyzom.
Primitívny človek sa tetoval, maľoval hlinkami, aj keď to spočiatku nebolo vždy z estetických či kozmetických pohnútok. V pozadí bola dlho motivácia, ktorej korene siahali do oblasti mágie.
Najrozličnejšími zásahmi na svojom tele sa chcel chrániť pred nadprirodzenými bytosťami. Vermi výrazne sa maľovali najmä muži. Príslušníci jedného kmeňa sa vždy maľovali rovnako jednak preto, aby upevňovali pocit spolupatričnosti, a jednak aby sa v boji s nepriateľom bezpečnejšie poznali.
Okrem toho sa maľovaním a tetovaním aj maskovali, aby v boji nemohol nepriateľ poznať skutočný vek bojovníkov. Strašidelným výzorom, ktorý si pridávali rozličným pomaľovaním a inými ozdobami, chceli nepriateľom naháňať strach.
Zvlášť nápadne sa maľovali aj čarodejníci alebo šamani, a to nielen na posilňovanie svojej autority v očiach radových členov skupiny, ale aj z presvedčenia, že ich takáto okrasa väčšmi približuje k duchom a dáva im čarodejnú moc.
Maľovanie slúžilo aj na rozlišovanie hodností, na označenie náčelníkov a udatných bojovníkov.

Až na istom vyššom stupni vývoja si ľudia začali uvedomovať, že účelné farbenie je zároveň aj akousi ozdobou. Takto sa pôvodná účelnosť maľovania, tetovania atď. čoraz viac nahrádzala túžbou po estetizácii, po kráse a upravenosti.
Nemalú úlohu hralo pritom u mužov úsilie páčiť sa, imponovať ženám, teda dôvody erotické. A tak sa človek napokon nezastavil ani pred takými drastickými a bolestivými zásahmi na tele, ako je napríklad umelé vytváranie „ozdobných“ jaziev, obrusovanie zubov, prepichovanie a vyťahovanie ušníc, nosa, ba aj perí, aby sa do nich mohli zavesiť rozličné ozdoby.
U mnohých kmeňov, žijúcich dodnes na nízkom stupni spoločenského vývoja, tento spôsob „skrášľovania“ pretrváva aj v súčasnosti.

Kultúrnym vývojom človeka sa však aj podoba kozmetických zásahov menila tak u mužov, ako aj u žien. Výrazne to môžeme pozorovať najmä u vyspelých národov starovekého Východu. Vieme napríklad, že u Babylončanov sa výrazne maľovali muži.
Výroba kozmetických a liečivých prípravkov bola výlučne v rukách mužov-kňazov. Tieto prípravky boli však drahé a ich používanie si vyžadovalo veľa času. Preto nie div, že sa táto mužská kozmetika rozšírila iba medzi vyššími vrstvami spoločnosti.
Početné voňavé masti a iné prípravky poznali už aj Egypťania, Peržania, Asýrčania i Číňania. Na ich výrobu väčšinou používali olivový olej, včelí vosk, loj a vzácne látky, ako sú napríklad myrha, škorica, aloe, ambra, pižmo a iné.
V hrobkách egyptských faraónov sa takéto kozmetické prípravky našli v umelecky zdobených nádobách zo slonovej kosti a z alabastru. Z početných nálezov sa usudzuje, že Egypťania si veľmi zakladali na dobrých vôňach.
Do kúpeľov mužov-boháčov otroci pridávali voňavé prísady a vôňami sýtili aj vzduch v palácoch.
K národom s vysokou kultúrou tých čias patrili aj Židia. Zvlášť sa venovali hygiene. Považujú sa okrem iného za vynálezcov depilačných prostriedkov, ktoré muži používali namiesto holenia ostrými nožmi. Vedeli vyrábať aj mydlo z popola a tuku.
Časté a pravidelné umývanie rúk bolo prikázané náboženskými predpismi, a to nielen u Židov, ale aj u Chaldejcov a Peržanov. Peržanom sa pripisuje vynález voňaviek.
Podstatne rozvinutejšiu a zároveň všestrannú kozmetickú starostlivosť venovali svojmu telu starovekí Gréci. Veď aj názov „kozmetika“ je odvodený z gréckeho slova kosmeo, čo znamená zdobím, krášlim.
Gréci kládli mimoriadny dôraz na harmonický vývoj mužského tela i ducha. Mužská mládež sa vychovávala okrem iného aj gymnastikou, plávaním a rozličnými inými druhmi športu.
Starostlivosť o krásu mužského tela sa stávala až natoľko prvoradou, že sa to napokon stalo terčom kritiky gréckych filozofov. Ale starogrécke sochy nám dodnes ukazujú vtedajší ideál mužskej krásy.
Aby čo najviac vynikla, muži si na športové hry či zápasy natierali telá olivovým olejom a skrášľovali sa farbami. Grécki muži sa pravidelne holili a často navštevovali aj verejné kúpele, kde sa dávali masírovať.
Už aj grécki lekári sa začali zaoberať kozmetikou, pritom dôkladne spoznali aj liečebné účinky niektorých prípravkov. Všetky tieto poznatky prechádzali napokon do vzmáhajúcej sa Rímskej ríše, kde ich postupne aj zdokonalili.
Kozmetika a hygiena sa tu chápali v najužšej spätosti, pretože vo verejných kúpeľoch, ktoré sa v Ríme a v iných mestách stále častej šie budovali a ktoré slúžili predovšetkým mužom zo zámožných vrstiev, poskytovali sa popri kúpaní aj iné služby, ako napríklad masáže, naparovanie, natieranie vonnými masťami a olejmi.
V starovekom Ríme pracoval aj prvý holič z povolania, podľa mena známy, a to už roku 300 pred n. 1. Je známe, že od samého začiatku jeho pôsobenia muži sa uňho dávali holiť úpine nahladko a vlasy si dávali strihať nakrátko.
V oných časoch sa rozšífil aj predaj rozličných kozmetických výrobkov. Opäť to bol muž, a to staroveký lekár Galenus, ktorý dal základ dnešnej modernej kozmetike tým, že rozlíšil dva smery kozmetickej starostlivosti: pestovanie tela a jeho krášlenie a umenie zakrývať chyby krásy.
Aj na tom, že sa zachovali opisy kozmetických prípravkov, majú zásluhu muži. Sú to slávni rímski básnici Ovídius, Catullus a iní — zanechali verše, v ktorých opísali líčenie tváre.

Po páde Rímskej ríše nastalo v Európe obdobie, ktoré nežičilo kozmetike. Kresťanstvo považovalo prílišnú starostlivosť o telo, takisto ako rozkoš a životnú radosť, za čosi, čo prekážalo dosiahnuť cieľ života — spasit si dušu.
Celé myslenie a konanie ľudí sa malo zamerať na boha, zaoberať sa pestovaním a krášlením tela sa pokladalo za odvádzanie pozornosti od starosti o posmrtnú budúcnosť. Zjemnená antická kultúra upadla do zabudnutia.
Až po niekoľkých storočiach, v období renesancie, sa postupne uvoľňuje pohľad na svet a na človeka. Muži si vtedy vytvorili nový ideál ženskej krásy, podľa ktorej krásna žena mala byť plavovlasá, s ružovými lícami a čerešňovými ústami.
Ale aj muži sa prezentovali v čoraz náročnejších kozmetických úpravách.
V čase panovania Ludovíta XIV. (v druhej polovici 17. storočia) módu pre Európu, prirodzene, iba pre jej šlachtickú časť, udával francúzsky dvor. šlachta sa svojím bohato zdobeným oblečením, ale aj komplikovanými účesmi výrazne odlíšila od jednoduchých ľudí a celá kozmetická úprava nielen žien, ale aj mužov sa stala mimoriadne náročnou.
Muži nosili parochne, tvár si pokrývali popraškom z bieleho púdru. Pritom napr. kúpať sa považovali v čase rokoka za škodlivé, ba mnohí si mysleli, že dôkladné kúpanie je životu nebezpečné.
Pretože móda kládla taký dôraz na líčenie, parfémy a natáčané parochne, v tomto období sa výrazne rozvinula výroba parfémov, púdrov, tužidiel, lakov a farieb na vlasy.
Spotrebitermi týchto kozmetických prípravkov boli vo veľkej miere muži, pretože na panovníckych a vôbec šľachtických dvoroch museli „reprezentovať“ v súlade s vtedajšou módou.
Pre vývoj kozmetiky je zvlášť zaujímavé 18. storočie. Vtedy bolo najmä v talianskych mestách mnoho malých obchodov-lekární, kde ich majitelia, výlučne muži, ktorých označovali titulom „speciali“, predávali rozličné kozmetické prípravky nezriedka aj „zázračné“, pritom však bezcenné.
Títo „speciali“ nielen predávali prípravky, ale ich aj aplikovali. Farbili zákazníkom napríklad nechty na rukách a na nohách. Boli všestrannými kozmetickými poradcami. V zadných miestnostiach týchto lekárničiek sa schádzali „gavalieri“, hrávali karty a bavili sa s ľahkými ženami.
Jedným zo stálych zákazníkov takejto lekárničky v Benátkach bol aj chýrny milovník Casanova, ktorý údajne svoju ochabnutú pokožku natieral špeciálnou pleťovou vodou. Ale aj ostatní gavalieri boli dobrými zákazníkmi. Kupovali a používali pudre, líčidlá, voňavky i pleťové vody.
Svoju skutočnú funkciu, tak ako ju poznáme dnes, začala kozmetika plniť v 19. storočí. Vďaka rozvoju vedeckých poznatkov, najmä prírodných vied, medicíny, botaniky, chémie, farmakológie, biológie atď., sa poznatky v tomto odbore rozšírili natoľko, že dnes sa kozmetikou zaoberá osobitný vedný odbor — kozmetológia.
Jej predmetom skúmania nie sú len spôsoby skrášľovania, resp. odstraňovania alebo zakrývania chýb krásy, ale aj výskum možnosti spomaľovania biologického starnutia,a to udržiavaním zdravia. Tieto funkcie kozmetiky sú rovnako potrebné mužom, ako aj ženám.
V našej spoločnosti kozmetika mužov už má svoje pevné miesto v spoločenskej hodnotovej stupnici. To sa okrem iného prejavuje aj v tom, že dnes sa už priemyselne vyrába toľko všelijakých kozmetických prípravkov určených len pre mužov, že si každý môže vybrať.

PROSTRIEDKY POUŽÍVANÉ PRI KÚPANÍ A PO ŇOM

Napísané , autor:
Odpovedať

PROSTRIEDKY POUŽÍVANÉ PRI KÚPANÍ A PO ŇOM
Mydlo je najbežnejší prostriedok na čisterrie pokožky a väčšina ľudí ho bežne používa, aj keď dermatológovia upozorňujú, že má aj nepriaznivé účinky. Kto má mastnú pleť, znáša mydlo bez ťažkostí. Na suchú pleť však mydlo často pôsobí dráždivo.
Lepšie je najmä na tvár mydlo vôbec nepoužívať, pretože pokožka tváre je už aj tak dosť vysušovaná pôsobením vetra, slnka a suchého vzduchu, najmä pri ústrednom kúrení.
Pokožku tváre je teda lepšie čistiť čistiacim krémom či mliekom, pričom na čistenie používame vatový tampónik. Nakoniec tvár opláchneme vlažnou vodou.
Prečo je vlastne mydlo pre niektorú pokožku nevhodné a ako pôsobí?
Mydlo, voda a kožný tuk sa navzájom viažu a ako výsledkok sa utvára pena, ktorá vstrebáva špinu a prach. Mydlo je teda vyborny čistiaci prostriedok. Je však alkalické (jeho pH-hodnota je 9 a viac), preto narúša kyslý ochranny plašť našej pokožky.
Koža si síce po niekoľkých hodinách tento plášť obnoví, citlivejšiu pokožku však mydlo dráždi, aj keby sme si ho po umytí akokoľvek dôkladne spláchli.
Z čoho sa vlastne mydlá vyrábajú? Predovšetkým z tukov a lúhov. Toaletné mydlá sa pripravujú z rastlinných a živočíšnych tukov a olejov, ako napríklad z kokosového alebo olivového oleja, zo sadla atď. K týmto látkam sa pridávajú tzv. pretučňovadlá, lanolín ap.
Dobrú vôňu mydlu dodáva parfum. Z kozmetického hľadiska je najzdravšie pretučnené detské mydlo, ktoré pleť príliš nevysušuje.
Kto má obzvlášť citlivú pokožku, mal by sa obmedziť na používanie takych detských mydiel, ktoré neobsahujú nijaké dráždivé parfumy a do ktorých sa pridávajú rozličné látky pôsobiace priaznivo na pokožku, ako napríklad výťažok z rumančeka atď.
Na mimoriadne citlivú pokožku by sa mydlo malo používať čo najzriedkavejšie a po každom jeho použití by sa takáto pokožka mala hneď ošetriť dobrým olejom, výživným krémom alebo telovym mliekom.
Muži, ktorí sa veľmi potia, mali by používať dezodoračné mydlá s chlorofylom. Tieto mydlá neutralizujú telovy pach, ktorý vzniká v dôsledku nadmerného potenia, a okrem toho chlorofyl má aj protizápalovy a antibakteriálny účinok.
Na liečivé a kozmetické účely sa vyrábajú medicinálne mydlá s prísadami liečivych látok, ako sú napr. síra, decht, bórax, gáfor, ichtyol, salicyl, karbol atď.
Sú vhodné pre nečistú pokožku a pri akné, pretože jednak pôsobia liečivo a jednak pokožku vysušujú a dezinfikujú. Na nečistú pleť sa používajú aj mydlá s niektorymi rastlinnymi extraktmi, napr. s extraktom rumančeka.
Po kúpaní, sprchovaní či kefovaní nasucho by sme si celé telo mali natrieť tzv. telovým mliekom. Telové mlieka sú vlastne emulzie, do ktorych sú zapracované hydroaktívne látky, pomáhajúce bunkám pokožky uchovať si vlahu.
Sú vhodné pre každy typ pleti, predovšetkým však pre suchú, drsnú a starnúcu pokožku. Výborne sa vstrebávajú do kože a nezanechávajú škrvny na bielizni.
Vďaka týmto vlastnostiam takmer celkom „vytlačili“ oleje, ktoré sa predtým používali na ochranu pokožky cez deň.

Ako sa správne saunovať

Napísané , autor:
Odpovedať

SAUNA
Saunu poznali už starí Rimania. U nás sa hodne rozšírila po druhej svetovej vojne z Fínska, kde majú saunu takmer pri každom hoteli.
Saune sa podobajú ruské ľudové kúpele, kde sa rozpálené kamene polievajú vodou a účinok pary na telo sa stupňuje šľahaním tela brezovými metličkami.
Sauna je nielen zdravá, ale aj obľúbená, a preto sa rýchlo rozšírila po svete. Účinkom potenia sa totiž vyplavujú z organizmu odpadové látky, uvoľňujú sa dýchacie cesty, koža sa prekrvuje a stáva sa ružovkastou a napnutou.
Preto sa sauna právom pokladá za omladzujúci prostriedok.
Sauna je veľmi vhodná najmä pre mužov, ktorí vykonávajú fyzicky namáhavú prácu, často aj v nečistom, nezdravom prostredí, pretože okrem dobrej hygienickej očisty tela poskytuje aj výbornú relaxáciu po namáhavom fyzickom výkone.
Raz sa týždeň si teda môže muž dopriať dve hodiny odpočinku v saune. Ved popri zdravotnom a kozmetickom účinku je sauna aj výborný prostriedok na otužovanie a zároveň na prevenciu proti niektorým ochoreniam, napríklad proti chorobám dýchacích ciest, reumatizmu, niektorým kožným chorobám atd.
Na základe dlhoročných skúseností sa pobyt v saune odporúča aj deťom.
Niektorí muži si myslia, že v saune môžu aj schudnúť. Takéto schudnutie je však iba zdanlivé, pretože je dôsledkom straty tekutín potením. Po prvom jedle, prípadne po uhasení smädu, ktorý je po pobyte v saune dosť intenzívny, každý znova získa pôvodnú hmotnosť.

AKO SA SPRÁVNE SAUNOVAŤ
Najprv sa osprchujeme teplou vodou, osušíme sa a prejdeme do miestnosti, kde sa pôsobením suchého tepla (60 až 100 °C) budeme potiť.
Najlepšie je na prvé minúty ľahnúť si na rozprestretý uterák, potom sa posadiť a suchou kefkou si pomaly a pravidelne kefovať ruky, nohy a telo, vždy smerom k srdcu. Tento pobyt v saune nemá trvať dlhšie ako 5 až 10 minút.
Po saunovaní sa osprchujeme studenou sprchou. Ak neznášame studenú vodu, môžeme použiť aj trocha vlažnejšiu vodu. V prípade možnosti sa po pobyte v saune môžeme okúpať v studenej vode bazéna alebo v prírode — v jazere, rieke alebo v mori.
Ak je to len trocha možné, vyjdeme si aspoň na dve-tri minúty do prírody a dobre sa nadýchame čerstvého vzduchu. Potom by mala nasledovať masáž, po ktorej sa potíme ešte intenzívnejšie.
Pred druhym saunovaním si najprv robíme striedavé kúpele nôh v horúcej a studenej vode. Po dôkladnom osušení nôh znova vstúpime do sauny a čas potenia pri tomto druhom „chode“ predĺžime až na 12 minút.
Potom sa znova osprchujeme, resp. schladíme v bazéne, prípadne sa prejdeme na čerstvom vzduchu, a nakoniec si doprajeme polhodinovy odpočinok, pri ktorom môžeme čítať, spať alebo sa baviť.
Nezabudnime si však pred tymto odpočívaním natrieť pokožku telovym mliekom, krémom alebo olejom.
Dôležité je dbať, aby sme tekutiny a soli, ktoré sme vypotili, aj správne nahradili. Muži mávajú po potení v saune chuť na studené pivo alebo iné chladené nápoje. Piť sa však majú iba nechladené tekutiny, najlepšie ovocné šťavy alebo teply čaj.
Sauna je vyborná pre zdravých mužov i ženy každého veku. Preto kto sa necíti byť zdravotne celkom v poriadku, musí sa najprv poradiť s lekárom!

Aký máte typ pleti?

Napísané , autor:
Odpovedať

NORMÁLNA PLEŤ
Normálna pleť je dnes veľmi zriedkavá. Takúto pleť má len málo šťastných ľudí, a aj to obyčajne len v mladosti. Veď prach a znečistený vzduch, ktorý obklopuje všetky nezakryté časti našej pokožky, najmä na tvári, ďalej tvrdá voda z vodovodu, ktorou sa umývame a ktorá je niekedy dosť výdatne chlórovaná, často aj nesprávna výživa a škodlivá mimika, sprevádzajúca rozličné pocity, ako aj zbytočné pohyby tvárových svalov pri jedení, to všetko spôsobuje, že pleť tváre pomerne rýchlo starne.
Správnym ošetrovaním možno však toto starnutie oddialiť. Aká je vlastne normálna pleť muža? Je hladká, jemná a pružná, bez hlbokých vrások, póry na nej sú malé, mazové a potné žľazy pracujú normálne, t. j. nevylučujú nadmerné množstvo mazu a potu, farba kože je ružová, prípadne hnedastá.

SUCHÁ PLEŤ
V mladosti je suchá pleť napätá a hladká, ale rýchlo starne — už v pomerne mladom veku stráca pružnost a začínajú sa tvoriť jemné vrásky. Kto má teda suchú pleť, mal by sa o jej ošetrovanie starať už v mladom veku. Treba to zdôrazňovať najmä športovcom.
Suchá pleť je totiž veľmi málo odolná voči výkyvom počasia, zle znáša striedanie tepla a chladu, pretože ju nechráni prirodzená ochranná vrstva kožného mazu na povrchu.
Je nedostatočne premastená, málo vláčna, nepružná, a preto v miestach, ktoré sa často napínajú a zvrašťujú, napríklad v okolí očí a úst, ľahko vznikajú aj malé trhlinky.
Suchá pleť sa po umývaní vodou u niektorých ľudí aj podráždi, stiahne, prípadne i sčervenie, jemne sa olupuje a nemáva rozšírené póry.

MASTNÁ PLEŤ
Štruktúra tejto pleti je hrubšia, kožovitá, má rozšírené póry, miestami aj uhry. Mastná pleť sa vzhľadom často prirovnáva ku kôre pomaranča. Takáto pleť je na celej tvári lesklá, mastná, akoby naolejovaná.
Zvýšený lesk pleti je dôsledkom činnosti mazových žliaz, ktoré sú uložené pod pokožkou na celom tele (s výnimkou dlaní a chodidiel) a ktoré sú najväčšie na brade, nose a čele. Mastnú pleť často pokrývajú malé olejovo sa lesknúce šupiny.
Okrem toho býva bledá až sivá, pretože je zle prekrvená. Treba zdôrazniť, že mastná pleť má sklon k nečistotám. Na jej mastný povrch sa totiž ľahko prilepuje prach a nečistoty, takže budí dojem nepestovanosti.
Nepomáha ani umývanie, pretože čím častejšie mastnú pleť umývame, tým rýchlejšie sa mastí. Takáto pleť si vyžaduje veľkú každodennú starostlivosť!

Základné fakty o koži

Napísané , autor:
Odpovedať

Základné fakty o koži
Ak sa muž chce správne pestovať a urobiť niečo užitočné pre svoju krásu a zdravie, musí si osvojiť aspoň základné znalosti o svojej koži. Koža, keďže pokrýva celý ľudský organizmus, je životne dôležitý orgán, ktorý možno postaviť na úroveň napr. pľúc, srdca alebo pečene.
Napriek tomu však väčšina mužov, a to aj tzv. „puntičkárov“, vie o koži len veľmi málo. Preto sa jej budeme podrobnejšie venovať i za cenu toho, že to možno bude trocha nezáživné.
No určite každý uzná, že len po dôkladnom oboznámení sa s podstatou, funkciou a úlohou kože môžeme lepšie pochopiť zmysel a yýznam viacerých kozmetických úkonov.

Hmotnosť kože dosahuje 3 — 3,5 kg, spolu s podkožným tukom dokonca 17,5 kg. Viacerých možno prekvapí, že je to asi 16 % celkovej hmotnosti ľudského tela. Hrúbka kože (bez tukovej vrstvy) kolíše medzi 0,5 až 4 mm, pretože je na rôznych miestach tela rozličná.
Veľmi tenká je napr. koža na mihalniciach a na ušniciach, naproti tomu veľmi hrubá je na dlaniach a najmä na chodidlách, kde je rozšírená rohová vrstva, no hrubá je aj na bruchu, kde sa vytvára v koži tukový vankúš. Strata aj tretiny kože už môže mať za následok smrť.
Farba kože závisí od viacerých zložiek — krvné farbivo v cievach predstavuje prvok červený, rohová vrstva žltohnedý, kožný pigment (melanín) hnedočierny a voda v koži prvok belavý.
Povrch kože nie je nikdy dokonale hladký, má väčšie menšie ryhy alebo vrásky, ktoré vznikajú zriasením kože, činnosťou svalov (najmä na dlaniach a tvári) a jemné ryhy, ktoré sú charakteristické pre každého jedinca, takže podľa nich možno dokonca bezchybne indentifikovať každého človeka.
Na pokožke, teda na vrchnej, vonkajšej časti našej kože sa ako v zrkadle odrážajú aj niektoré duševné procesy, neraz aj tie, ktoré by sme najradšej utajili. Pokožka ie totiž veľmi úzko spätá s vegetatívnounervovou sústavou.
Preto sa nám napríklad pri nervozite potia ruky, pri náhlom zľaknutí sa alebo nevoľnosti nám zbledne tvár, alebo naopak, pri radosti, ale takisto aj keď sme v rozpakoch, nám tvár sčervenie.
Tento jav je spravidla u žien nápadnejší ako u mužov preto, lebo ženská pokožka, najmä pleť, má viac jemných cievok ako mužská.

Medicína rozlišuje tri základné, nad sebou uložené vrstvy kože. Sú to: pokožka (epidermis), zamša (corium) a najspodnejšia vrstva, podkožné väzivo (subcutis).
Z hľadiska kozmetiky je azda najdôležitejšia povrchová časť kože, pokožka (epidermis). Táto vrstva, hoci je hrubá iba niekoľko desatín milimetra (na mihalnici má hrúbku iba 0,1 mm, na chodidle až 2 mm), pozostáva z piatich vrstiev.
1. Prvú vrstvu tvoria základné čiže bazálne bunky (stratum basale). Bunky tejto vrstvy majú veľké jadro a obsahujú kožný pigment (melanín). Tento pigment sa množí účinkom ultrafialových lúčov a podmieriuje zafarbenie, zhnednutie, kože.
Pigment sa tvorí v osobitných, tzv. svetlých bunkách (melanocytoch), ktoré sú roztrúsené medzi základnými bunkami. Základné bunky sa veľmi rýchlo delia, posúvajú sa smerom k povrchu pokožky, a tým umožňujú, resp. zabezpečujú aj hojenie kožných odrenín.
2. Nad základnými bunkami je uložená vrstva trnitých, tzv. šťavnatých buniek (stratum spinosum). Táto vrstva je zložená zo štyroch až siedmich vrstiev buniek.
Bunky sú medzi sebou navzájom spojené jemnými vláknami, tzv. mezibunkovými (protoplazmatickými) mostíkmi, ktoré pripomínajú tŕne. Navzájom sú od seba oddelené medzibunkovými štrbinami, ktorými sa z kapilár zamše dostáva do pokožky výživa.
Je to dôležité najmä preto, lebo sama pokožka (epidermis) nemá krvné cievy, a tak prísun živín do pokožky, ako aj odsun produktov látkovej premeny sprostredkúva iba tkanivový mok.
3. vrstva zrnitych buniek (stratum granulosum) sa nazýva podľa toho, že jej bunky obsahujú zrniečka podobné rohovine, tzv. keratohyalín, z ktorého sa tvorí rohovina (keratín).
4. Vrstva svetlých buniek (stratum lucidum) leží nad vrstvou buniek zrnitych. Tieto bunky silne lámu svetlo a vďaka vylučovaniu vody z kože zúčastňujú sa aj na vodnom hospodárstve organizmu.
5. Najvrchnejšia vrstva pokožky je vrstva rohová (stratum corneum), ktorá sprostredkúva styk kože s vonkajším prostredím. Táto vrstva tvorí vlastne už mŕtvu časť pokožky, ktorá sa postupne olupuje a odpadáva z kožného povrchu.
Môžeme to pozorovat napríklad na lupinách vo vlasoch. Rohová vrstva sa stále dopĺňa rastom pokožky odspodu, pričom bunky prichádzajúce na povrch obsahujú rohovinu (keratín).
Rohová vrstva je dôležitá najmä pre priepustnosť kože pre rozličné látky. Pôsobením trenia, tlaku, tepla i slnečného žiarenia rohová vrstva zhrubne, čím síce lepšie chráni kožu, ale nekrášli napríklad pleť.

Pod pokožkou (epidermis) leží stredná väzivová vrstva, tzv. zamša (corium). Z kozmetického hľadiska je dôležité, že zamša predstavuje spleť vláken, ktoré zabezpečujú pevnosť, pružnosť a ťažnosť kože.
Vlákna, z ktorých sa skladá zamša, sú dvojaké: kolagénne, ktoré prevažujú v hlbších častiach zamše, a pružné čiže elastické, ktoré obsahujú elastín a prevažujú v povrchových častiach zamše.
Usporiadanie elastických vláken je typické pre každé miesto kožného povrchu a je veľmi dôležité najmä pri uskutočňovaní plastických operácií. Elastické vlákna sú jemnejšie než kolagénne.
Medzi spleťou vláken sa nachádzajú aj ojedinelé, tzv. vázivové bunky (fibrocyty), v ktorých sa tvoria väzivové vlákna. Tieto bunky majú schopnosť prevziať niektoré funkcie pri zápaloch a poraneniach.
U starších ľudí sa však v zamši vytvára už menej novych buniek, preto koža stráca svoju pružnosť a stáva sa vráskavou. Zamša okrem iného obsahuje aj veľké množstvo viazanej vody, ktorá spôsobuje, že povrch kože je hladký a napnutý.
V zamši sa nachádza množstvo lymfatických a krvných ciev, ktoré prechádzajú v papilách do bohatých kapilárnych sietí. Tieto kapiláry zásobujú živnými látkami nielen zamšu, ale aj pokožku, epidermis.
Siete vlásočníc presvitajú cez pokožku a dodávajú koži ružové zafarbenie. Zamša sa síce primkýňa k pokožke, ale hranica medzi pokožkou a zamšou nie je rovná. Zamša vysiela smerom k pokožke výbežky, tzv. papily.
V týchto hrbolčekovitých papilách sú uložené početné nervové zakončenia, ktoré sú citlivé na dotyk, teplo, chlad, bolesť a podobné podnety.
V zamši sú uložené aj potné a mazové žliazky, korene vlasov a vlasové papily. Tieto orgány sa spolu s nechtami označujú ako prídavné orgány kože. Vlasy a chlpy poskytujú organizmu tepelnú izoláciu (najmä na hlave), ale aj mechanickú ochranu.
Chlpy zabraňujú vniknutiu častíc prachu a špiny do orgánov, ktoré sú uložené pod nimi (do očí, nosa, uší).
Najhlbšiu vrstvu kože tvorí podkožné tukové väzivo (subcutis). Pozostáva z riedkeho väziva, v ktorom sa ukladá tuk. Táto vrstva je zároveň zásobárňou tuku, vody a soli v tele.
Z tohto tuku organizmus čerpá energiu najmä vtedy, ak ju nedostáva potravou, alebo pri ťažkej fyzickej námahe. A naopak, tuk zo stravy bohatej na jouly sa ukladá práve v tomto podkožnom väzive.
V podkožnom väzive sú uložené tukové lalôčiky, ktoré spolu s väzivom najviac vplývajú na zaokrúhlenosť, resp. hranatosť telesných tvarov človeka.
Jednou z dôležitých funkcií tejto vrstvy kože je chrániť orgány, ktoré sú uložené pod kožou, pred škodlivými vonkajšími mechanickými vplyvmi (údermi) a pred veľkými tepelnými výkyymi.
Podkožné väzivo je vyživované krvnými i lymfatickými cievami, preto pri jeho poranení vyteká krv. V tejto vrstve sú uložené aj rozličné nervové zakončenia.

Typy kúpeľov

Napísané , autor:
Odpovedať

STRIEDAVÉ KÚPELE
Striedanie teplej a studenej vody priaznivo pôsobí predovšetkým na cievy. Preto sa najmä osobám, ktoré majú zle prekrvené ruky a nohy, odporúčajú striedavé kúpele nôh a rúk. Potrebujeme na to dve nádoby. Jednu naplníme vodou teplou asi 40 °C, druhú studenou.
Teplú vodu necháme pôsobiť na údy asi 2 minúty, studenú 5 sekúnd a tento postup viackrát opakujeme. Aj takýto striedavý kúpeľ zakončíme vždy studenou vodou. Po absolvovaní striedavého kúpeľa sa musíme zahriať intenzívnym pohybom.
Poznáme rozličné spôsoby vodoliečby, ktoré v odôvodnených prípadoch predpisuje lekár. Vždy však platí zásada: studenú vodu iba na teplé telo! Komu je zima, ten sa nemá pohevať ešte studenou vodou v domienke, že mu po studenej vode bude teplo.
Preto zdôrazňujeme, že aj takéto striedavé kúpele sú najvhodnejšie ráno, ked je telo ešte rozohriate. Je veľmi užitočné, ak si po studenej sprche ešte chvíľu poležíme dobre zakrytí v posteli.
Striedanie teplej a studenej vody nie je iba súčasťou celkového otužovania organizmu. Aj lokálne prekrvenie, ktoré vzniká striedaním teplôt, pôsobí na pokožku veľmi priaznivo, napína ju a vzpružuje.
Muži, ktorí majú z kúpania ozajstný pôžitok, mohli by si dopriať kúpeľ aj s kupeľovou soľou, ale len ak nemajú príliš suchú alebo chúlostivú pokožku. Kúpeľové soli obsahujú totiž také látky, ktoré môžu pokožku dráždiť.
Okrem toho treba dbať, aby sa jemné kryštáliky soli vo vode dokonale rozpustili, lebo aj tie by mohli pôsobiť dráždivo. Kupeľové soli zmäkčujú vodu a od unikajúceho kysličníka uhličitého voda príjemne „bublinkuje“.

PENIVÉ PRÍSADY DO KÚPEĽA
Poznáme rozličné prísady do kúpeľa. Niektoré sú vhodné len pre mužov s dostatočne mastnou pokožkou, pretože obsahujú látky, ktoré kožu vysušujú. Vyrábajú, sa zo syntetických čistiacich zložiek, a preto pri ich používaní už netreba telo umývať mydlom.
Sú aj také prísady, ktoré obsahujú účinné, resp. regeneračné látky, oleje, vitamíny a výťažky z rastlín, takže kožu prekrvujú, vyhladzujú a prípadne aj dezinfikujú.

OLEJOVÉ A KRÉMOVÉ PRÍSADY
Tieto prísady pridané do kúpela pôsobia veľmi bľahodarne na suchú pokožku. Najlepšie je, ak si kúpime špeciálny olej, ktorý nalejeme priamo do vody.
Olejový kúpeľ sa nepení a nemá ani takú očistnú zložku ako penivý kúpeľ, preto sa treba po ňom ešte umyť detskym mydlom.

BYLINKOVÉ KÚPELE
Kúpele s bylinkovými prísadami sú velmi príjemné a pôsobia aj liečivo. Všetky sa pripravujú rovnako. Jednu až dve hrste byliniek sparíme vriacou vodou, necháme stáť asi 15 minút, potom odvar precedíme, najlepšie cez gázu, a precedený nalejeme do kúpela.
Takéto odvary účinkujú lepšie ako už hotové výťažky byliniek, ktoré dostať kúpiť, pretože v nich spolupôsobia aj niektoré vedľajšie zložky obsiahnuté v bylinkách.
Pri nečistej pleti odporúčame rumančekové kúpele. Rumanček má hojivý, protizápalový a upokojujúci účinok.
Šalviový kúpeľ má takisto protizápalový účinok a okrem toho sťahuje póry.
Arnikový kúpeľ má liečivé učinky a podporuje prekrvenie.
Odvar z rozmarínu, fenikla alebo levandule povzbudzuje krvný obeh, čistí póry a celkovo posilňuje.
Na uvoľnenie hlienov pri nádche si pripravíme kúpeľ, do ktorého pridáme 10 až 15 kvapiek eukalyptového oleja. Po takomto kúpeli sa už nesprchujeme. Výborne sa po ňom spí.
Ked vyvaríme za hrsť dubovej kôry vo vode, získame (po precedení) odvar, ktorý pridaný do vody kúpeľa má sťahujúci (adstringentný) účinok. Je preto vhodný na sťahovanie veľkých pórov, pomáha však aj proti nadmernému poteniu.
Rovnaký účinok má aj vňat‘ repíka. Na nečistú pleť a pri niektorých kožných chorobách je najúčinnejší otrubový kúpeľ. Pripravíme si ho takto: 250 g ovsených alebo kukuričných otrúb zalejeme vriacou vodou a po 15 minútach kašu vylejeme do vody teplej asi 35 °C.
Kúpanie má trvať 10 minút. Takýto kúpeľ čistí póry, pôsobí proti zápalom a vyhladzuje suchú a drsnú pokožku.

Veľmi blahodarný je aj účinok mliečnych kúpeľov. Už v starom Egypte používali na zjemnenie pleti mlieko. Odporúčame preto naliať do vane trocha mlieka alebo cmaru. Od bielkovín a tuku, ktoré mlieko obsahuje, pokožka zvláčnie.
Veľa by sa dalo písať o liečivých účinkoch kúpeľov s pridaním rozličných solí, a to solí z prírodných minerálnych prameňov, morskej soli alebo i obyčajnej kuchynskej soli, aj malých dávok vápnika, horčíka a chloridu draselného.
Z kozmetického hľadiska je dôležitý predovšetkým priaznivý účinok takýchto kúpeľov na prekrvenie pokožky. Dnes už dostať hotové balenia rozličných solí, ktoré treba len rozpustiť vo vani, ,preto si z nich môže aj ten najpohodlnejší muž urobiť vhodný kúpeľ.
V originálnom balení si môžeme kúpiť aj rašelinové a bahnové kúpele, ktoré však zaraďujeme už medzi liečivé kúpele.
Sem patria aj sírnaté kúpele, ktoré veľmi priaznivo pôsobia pri chorobách látkovej premeny, pri reumatických zápaloch kĺbov a — čo je zaujímvavé — aj pri kožných chorobách, najmä pri akné a rozličných seboroických ekzémoch.
Z liečivých kúpeľov priaznivo pôsobia na pokožku aj uhličité kúpele.

PARNÝ KÚPEĽ
Parný kúpeľ poznali už starovekí Rimania, ale aj v Rusku sa praktizuje už po stáročia v rozličných podobách. Preto sa niekedy označuje aj ako rusko-rímsky kúpeľ. Parný kúpeľ veľmi intenzívne pôsobí na pokožku.
Vplyvom horúcej pary sa značne zvyšuje prekrvenie kože a vylučovanie potu, otvárajú sa kožné póry a z pokožky sa odstraňujú všetky prípadné nečistoty.
Horúca para však kožu aj vysušuje, odstraňuje jej kyslý plášť, a preto sa parný kúpeľ nehodí pre mužov so suchou pokožkou.
Dôrazne treba upozorniť, že parný kúpeľ je veľmi náročný predovšetkým na srdcovú činnosť. Preto bez súhlasu lekára by nikto nemal ísť do parného kúpeľa.
Po pobyte v pare treba telo postupne ochladzovať, a to buď pod sprchou postupným ochladzovaním sprchy, alebo vo vani, kde sa voda postupne čoraz viac zmiešava so studenou.
Po kúpeli môže (ale nemusí) nasledovať masáž, no rozhodne treba uvoľnene odpočívať, a to bez pociťovania chladu.

O KÚPANÍ VO VANI

Napísané , autor:
Odpovedať

O KÚPANÍ VO VANI
Niektorí muži sa nazdávajú, že pravidelne kúpať sa musia iba ženy. Sú dokonca aj takí muži, ktorí si namýšľajú, že „pravý mužský zápach“ je u muža prípustný, ba normálny. Nielenže to nie je pravda, ale je to aj prejav nekultúrnosti.
A pokiaľ ide o pôsobenie v oblasti sexu, „mužský zápach“, vyvolávajúci dojem nečistotnosti, pôsobí na čistotnú ženu nesporne ‚odpudzujúco.
Nie je kúpeľ ako kúpeľ. Predovšetkým treba rozlišovať medzi očistným kúpeľom, upokojujúcim kúpeľom a kúpeľom zameraným na určitý cieľ, napríklad pri prechladnutí alebo pred vytláčaním uhrov.
Pri každom druhu kúpania by sme mali zachovávať určité základné pravidlá.
Kúpeľ by nemal trvať viac ako 15 minút. Kúpať by sme sa mali vtedy, ked sa nemusíme ponáhľať. Najlepšie je, keď si po kúpaní môžeme ešte aspoň štvrťhodinku odpočinúť vo vodorovnej polohe. Nikdy sa nekúpme s plným žalúdkom!
Froté vrecúško, ktorým sa umývame pri kúpaní a sprchovaní, vyvárajme čo najčastejšie. Na ňom sa totiž usadzuje veľké množstvo baktérií, zvyškov mydla a špiny, a práve preto je táto požiadavka z hygienického hľadiska veľmi dôležitá.
Ešte pred kúpaním vo vani je veľmi vhodné osprchovať sa, prípadne očistiť telo mydlom a prúdom vlažnej vody.
Ak to neurobíme, tak sa vlastne kúpeme v plávajúcich uvoľnených čiastočkách špiny, ktoré sa z vody opäť usadzujú na povrchu kože, vnikajú do pórov rozšírených teplom, a to aj na miestach predtým málo zašpinených.
Ak sa tieto zvyšky špiny z tela nespláchnu sprchou, vyjdeme z vane takmer takí špinaví, ako sme do nej vošli.

Pri vlastnom kúpaní treba zachovávat‘ tieto pravidlá•
1. Predovšetkým ide o teplotu vody. Najvhodnejšia je teplota medzi 35 až 37 °C. Aby sme si mohli teplotu vody kontrolovať, odporúčame kúpiť si teplomer. Voda od 37 °C do 41 °C je zo zdravotného i kozmetického hľadiska už horúca a škodlivá.
Teplejšiu vodu ako 37 °C znáša iba mastná pokožka. Horúca voda škodí nielen koži, ale aj srdcu, preto teplejší kúpeľ povoľuje lekár len pri špeciálnych liečivých kúpeľoch. Vlažnú vodu (pod 37 °C) dobre znáša každá pokožka.
Aj studená voda má na kožu blahodarný účinok, ale to neznamená, že sa máme kúpať iba v studenej vode. Po každom kúpeli by sme sa však mali osprchovať studenou vodou.
Je to veľmi zdravé a prospeje aj pokožke, pretože studená voda sťahuje póry, zvyšuje napätie kože, zužuje kapiláry a prispieva k otužovaniu celého tela.
2. Kúpme sa len jeden až dvakrát týždenne, pretože dôkladné kúpanie — ako sme už spomenuli — zbavuje pokožku nielen nečistôt a tuku, ale aj ochranného kyslého plášťa, ktorý je pre zdravie pokožky nevyhnutný.
Okrem toho denné kúpanie bráni obnove tohto plášťa, a tým poškodzuje pokožku. Ani veľmi časté rozširovanie pórov účinkami kúpania koži neprospieva. Preto na každodenné umývanie odporúčame sprchu.
3. V teplom kúpeli — pred umývaním — odpočívajme najviac 10 minút a potom venujme umývaniu 5 minút.
Celé kúpame by teda nemalo trvat viac ako 13 minut, najviac však 20 minút.
4. Po kúpaní sa dôkľadne osprchujme studenou, prípadne vlažnou vodou. Tým nielen spláchneme zvyšky mydla a nečistôt, ktoré ešte zostali na tele, ale rozšírené póry sa stiahnu a koža sa stáva pružnou a napätou.
5. Po kúpaní sa zabaľme do pripraveného uteráka a dobre sa osušme, najmä na miestach záhybov, v podpazuší a medzi stehnami. Dôležité je dobre si vysušiť kožu medzi prstami nôh, pretože tam sa vo vlhku ľahko rozširujú choroboplodné huby.
6. Po osušení si telo natrime dobrým olejom (alebo hydratačným mliekom či krémom), čím doplníme tukovú vrstvu pokožky.
Po kúpaní alebo už počas kúpania si môžeme priložiť pleťovú masku.

Kúpanie je dobrou príležitosťou aj na otužovanie. Otužovať sa treba postupne, aby sme neprechladli.
Dobrý spôsob otužovania, najmä pre mužov, ktorí ešte nie sú zvyknutí na studenú vodu, je frotírovanie tela na mokro (froté vrecúškom) alebo kefovanie vhodnou kefkou namočenou do vody teplej 20 až 25 °C.
Počas dvoch až troch mesiacov, teda postupne, používame na tento účel stále chladnejšiu vodu, až po teplotu 18 °C, prípadne až 15 °C.
Pri kefovaní postupujeme rovnakým spôsobom ako pri masírovaní froté vrecúškom, pričom kefku namáčame do vody. Najlepšia je mäkšia kúpacia kefka alebo špeciálna kefka na masáž (najmä kefka s prirodzenými, poddajnými štetinami).
Keď sme si už zvykli na tento spôsob otužovania, prejdeme na ďalší stupeň, ktorý spočíva v tom, že do vane pred ukončením kúpania si pripúšťame studenú vodu.
Ciže, keď sme sa po kúpaní dobre vymasírovali alebo vyfrotírovali, opäť sa na chvíľku ponoríme do vane, aby sme sa ohriali, potom vypustíme z vane asi polovicu teplej vody a namiesto nej napustíme studenú vodu.
Pritom si sadáme dozadu, na teplejšiu stranu, a počas pripúšťania studenej vody pohybujeme nohami a rukami, aby sme telo udržiavali stále v pohybe a aby sme sa čo najmenej ochladili.
Takto vyjdeme z vane, v ktorej je už iba celkom vlažná voda, výborne osviežení.
Kto si takto už získal základ otužilosti, môže prejsť na další stupeň — zakončovanie kúpania studenou sprchou. Pravda, medzi chladnou a ľadovou sprchou je ešte niekoľko medzistupňov.
Miera otužilosti sa prejavuje v tom, pri akej chladnej vode končíme sprchovanie. Takéto studené sprchovanie na záver kúpania nezačíname hneď úplne studenou vodou.
Najprv si pustíme príjemne vlažnú sprchu, potom ju vždy po niekolkých sekundách privyknutia ďalej ochladzujeme, chvíľku vydržíme, potom zasa schladíme, a takto pokračujeme, až kým ju cítime síce ako studenú, ale nie nepríjemnú.
Nie je zdravé sprchovať sa až takou studenou sprchou, pri ktorej nás mrazí, nabieha nám „husia koža“ alebo nám dokonca drkocú zuby.
Kto napokon získa a udržuje si otužilosť, ten sa asi nikdy nedozvie, koľkým možným ochoreniam sa vyhol práve vdaka svojej otužilosti a v akej miere si tým aj zachoval sviežosť a mladistvosť. Porovnať sa môže iba s neotužilými vrstovníkmi.
Ak frotírovanie alebo masírovanie na mokro neznášame alebo jednoducho nechceme tieto úkony využívať na otužovanie, môžeme si robiť kefovú masáž za sucha.
Nezáleží na tom, pre aký druh masáže sa rozhodneme, na sucho alebo na mokro, pod sprchou či vo vani. Dôležité je, aby sme si na masáž zvykli a aby sme si ju robili pravidelne, pretože má na pokožku veľmi priaznivý účinok.
Kefkou pritom odstránime z pokožky aj odumreté zrohovatené šupiny, takže pokožka sa stane na dotyk hladkou a mäkkou. Jemným podráždením pri masáži dosiahneme, že sa prekrví aj horná vrstva kože, čím sa zvýši obeh krvi, zlepší sa látková premena, a tým aj výživa pokožky.
Pravidelné masáže kefkou udržiavajú pokožku dlhšie mladšou a pružnou. Najmä starší ľudia, ktorí majú pokožku už ochabnutú, alebo tí, čo rapídne schudli, mali by pravidelnou masážou pomôcť svojej pokožke znova nadobudnúť hladkosť a sviežosť.
Kefovanie ukončíme sprchou bez celkového namydlenia.

FUNKCIA KOŽE

Napísané , autor:
Odpovedať

FUNKCIA KOŽE
Koža sa teda skladá z niekoľkých vrstiev a každá z nich má svoju funkciu, životne dôležitú pre zdravý organizmus. Koža teda chráni vnútorné orgány pred vonkajšími škodlivými mechanickými vplyymi, ako sú úder, tlak, nárazy atď.
Tekutina v koži v podobe tkanivového moku tvorí vodný vankúš, ktorý chráni podkožné orgány pred tlakmi zvonka. Podkožný tuk sme už opísali ako prostriedok mechanickej ochrany organizmu.
Koža okrem toho chráni orgány aj pred nepriaznivými účinkami žiarenia, najmä ultrafialového. Dôležitá je aj jej ochranná funkcia proti chemikáliám a jedom. Koža zabraňuje aj vnikaniu škodlivých baktérií do organizmu, a tým poskytuje ochranu pred infekciami.
Tuková emulzia na povrchukože zasa chráni proti vysychaniu. Nenahraditefná je funkcia kože ako tepelného regulátora ľudského organizmu. V horúčave potné žlazy vylučujú tekutinu (pot), ktorá obsahuje vodu a soli a práve odparovaním tejto vody sa kožný povrch i celý organizmus ochladzuje.
Naproti tomu pri pôsobení chladu sa tvorba potu obmedzuje, vzpriamovače vlasov sa sťahujú a vzniká tzv. husia koža.
V teplom prostredí sa rozťahujú aj kožné cievy a vlásočnice, čo spôsobuje, že organizmus vtedy odovzdáva viac tepla do okolia. V chladnom prostredí sa, naopak, cievy a kožné vlásočnice sťahujú, telo odovzdáva do okolia málo tepla, a tým sa udržiava stála vnútorná teplota organizmu.
Preto koža pôsobením chladného vzduchu bledne, kým v teple červenie.

Koža má dôležitú funkciu aj pri odstraňovaní škodlivých látok z tela, a to činnosťou potných žliaz. Tým vlastne koža zasahuje do celkového hospodárenia organizmu s vodou, so soľami i s organickými látkami (močovinou).
Pri chorobách obličiek môže organizmus potením do istej miery nahradiť funkciu obličiek.
Koža má schopnosf dýchat‘. Aj keď táto funkcia predstavuje iba jedno percento z celkového množstva kyslíka získaného dýchaním pľúcami, pokožka predsa len predstavuje nezávislý orgán, ktorý získava kyslík pre organizmus.
Koža je aj dôležitý zmyslový orgán. Pretože sú v nej uložené nervy a citové telieska spojené s centrálnym nervoyým systémom, na ktorý sú napojené nervové i vnútorné orgány, do kože sa vo veľkej miere premietajú aj choroby vnútorných orgánov.
Preto pocity svrbenia, bolesti a pálenia nemusia vždy spôsobovať iba chorobné zmeny v samej koži. Citlivosť kože ako zmyslového orgánu je nesmierne jemná. V nej sú uložené nervové zakončenia, a preto dokáže tak dokonale vnímať pocit bolesti, chladu, tepla, sucha atď.
Najmä v bruškách prstov je veľa citových teliesok, takže napr. slepci, odkázaní na tento zmyslový orgán, vo veľkej miere využívajú jeho citlivosť a koža im vlastne v istom zmysle čiastočne nahrádza aj zrak.
Koža má schopnosť reagovat na rozličné vnútorné i vonkajšie podnety. Preto rozličné kožné choroby môžu spôsobovať aj vnútorné poruchy, prípadne aj poruchy nervovej sústavy, trávenia a látkovej premeny, rozličné hormonálne vplyvy atď.
Medzi vonkajšie vplyvy, ktoré môžu narúšať kožu, rátame predovšetkým počasie, teplo, chlad, hluk, žiarenie a iné.

Dôležitou funkciou kože, ako sme už spomenuli, je aj ochrana organizmu pred účinkami ultrafialového žiarenia. Koža má schopnosť vytvárať kožný pigment, melanín, ktorý pohlcuje škodlivé účinky ultrafialového žiarenia.
Preto sa pri opaľovaní pokožka najprv zapáli a až potom zhnedne — v základnej vrstve povrchovej pokožky sa totiž množia pigmentové bunky, v nich sa nahromadí množstvo pigmentu a v dôsledku toho sa pokožka stáva opálenou.
Vplyvom účinku ultrafialových lúčov dokáže koža zároveň vytvárať aj vitamín D, tzv. protikrivicový vitamín.

Najdôležitejšou vlastnosťou a funkciou kože z hľadiska kozmetického je jej schopnost vstrebávat‘ lieky, chemikálie i kozmetické prostriedky. Povedané inými slovami, tieto látky môžu z povrchu kože preniknúť do kapilár zamše.
Toto vstrebávanie látok závisí od viacerych činiteľov, napríklad od stavu rohovej vrstvy, od charakteru lieku či prípravku, ale — ako to potvrdili aj novšie vedecké výskumy — predovšetkým od molekulovej hmotnosti látky, ktorá sa má vstrebať.
Prekrvením kože, napríklad pôsobením horúcich obkladov, ohrievaním soluxovou lampou alebo masážou, možno do istej miery zvýšiť schopnosť kože vstrebať niektoré látky. Po napučaní, spôsobenom obkladmi, aj rohová vrstva kože sa stáva priepustnejšou.
Ako sme už spomenuli, koža chráni organizmus aj pred škodlivymi baktériami a plesňami tým, že na svojom povrchu vytvára ochranný kyslý plášť(film) z vody, potu, mazu, bielkovín a ich rozpadových produktov. Tento plášť zabraňuje nadmernému rozmnožovaniu sa baktérií, plesní a choroboplodných zárodkov a zároveň tlmí účinky slabých kyselín a zásad, s ktorými sa telo dostáva do styku.
Maz dodáva pokožke mäkkosť a vláčnosť. Kyslý plášť má teda ochrannú funkciu, a preto musíme dbať, aby bol na celej pokožke neporušený. Hodnota tohto plášťa sa dá „merať“ a vyjadruje sa v tzv. pH-hodnotách (pH = koncentrácia vodíkových iónov), ktoré udávajú kyslosť či zásaditosť tohto plášťa.
Normálna, zdravá pokožka má hodnotu pH 5,5 až 6,5. Všetky hodnoty kože pod pH 5,5 alebo nad pH 6,5 už označujú buď organické zmeny kože, alebo iba nesprávny spôsob jej ošetrovania.
Prakticky to znamená, že pravdepodobne používame nesprávne kozmetické prípravky. Kozmetické prípravky musia totiž spĺňať predpísané pH-hodnoty, a preto sa musia pohybovať v rozmedzí hodnôt pH 3,5 až pH 9.
Je však vhodné, keď ich pH-hodnota sa približuje pH-hodnote pokožky. Predovšetkým musíme dbať na to, aby prípravky, ktoré často zostávajú na pleti po celý deň, neprekročili tieto hodnoty pH.
Preto napríklad neodporúčame používať na umývanie tváre mydlá, ktoré mávajú hodnotu pH 9 a hodia sa skôr na umyvanie menej chúlostivých častí tela. Ale aj na umývanie týchto častí tela by sme mali používať radšej pretučnené, mierne alkalické mydlá.
Najmä muži s chúlostivejšou pleťou by si mali tvár čistiť iba pleťovými mliekami a čistiacimi krémami, ktorých hodnota neprekračuje pH 5 až 7. Ochranný kyslý plášť kože si musíme veľmi chrániť, pretože jeho porušením sa poškodzuje aj kožná flóra, a v tom prípade môžu získať prevahu škodlivé baktérie.
Akné, vyrážky a pľuzgieriky, ba aj vriediky a vredy sú následkom porušenia takejto ekologickej rovnováhy kože. Poruchy kože môže vyvolávať už aj samo používanie alkalických mydiel. Dôkladnému umývaniu sa však nemožno vyhnúť.
Keby sme sa neumývali, maz a pot, ktoré sa nachádzajú na pokožke, by sa časom celkom rozložili a spôsobili by nepríjemný zápach. Kyslý plášť kože porušujú aj dezinfekčné a dezodoračné prostriedky s antibakteriálnymi látkami, antibiotiká a iné prostriedky.
Všeobecne sa hovorieva, že muži nestarnú tak rýchlo ako ženy a že mužská tvár zostáva dlhšie bez vrások. To síce neplatí všeobecne, neslobodno však prehliadnuť, že aj keď typy pokožky mužov a žien sú rovnaké, v štruktúre kože mužov a žien sú určité rozdiely.
Veď aj neodborník ľahko spozná, že mužská pokožka je hrubšia ako ženská. Naproti tomu podkožné tkanivo u ženy je lepšie vystlané ako u muža. Ženská pleť má viac jemných cievok ako mužská. Aj preto sa ženy ľahšie červenajú ako muži.
Na mužskej pleti je viac mazových žliaz ako na ženskej, preto je mužská koža spravidla mastnejšia. Funkcia mazových žliaz ochabuje u mužov oveľa neskôr ako u žien a okrem toho majú muži aj väčšie póry.
Aj keď je teda mužská pokožka naozaj o niečo odolnejšia ako ženská, bolo by nesprávne sa domnievať, že sa preto zaobíde aj bez ošetrenia. Ved poveternostné podmienky pôsobia na každého rovnako a väčšinu prác v ťažkých podmienkach, napríklad v továrriach, baniach, pod holým nebom, pri vysokých peciach atď. vykonávajú muži.
Preto aj napriek väčšej odolnosti je ich pokožka väčšmi ohrozená, pretože je vydaná napospas suchu, výparom, horúčave atď. Muži si to často neuvedomujú a ochrane svojej pokožky nevenujú nijakú pozornosť.
To sa však onedlho prejaví tým, že majú tvár neúmerne svojmu veku vysušenú, poškodenú, zostarnutú.
Muži by mali venovať starostlivosť svojej pleti už aj preto, že sa denne, príp. každý druhý deň holia. Pri holení sa zarastené časti tváre dráždia a odtučňujú.
Ak sa muži po holení natierajú príliš alkoholickými prípravkami, prípadne si týmito prípravkami natierajú ešte aj čelo a krk, môžu si pleť značne poškodiť. Žiaľ, väčšina mužov si ani neuvedomuje, čím všetkým škodí svojej kráse.
Vážnu chybu robia aj tí muži, ktorí si neošetrujú okolie očí. Preto tak často vídame mužov, ktorí predčasne majú okolo očí vrásky, ba aj nepekné vačky.
Je teda povinnosťou každého muža starať sa cieľavedome a včas o svoju pleť, pretože viaceré chyby sa neskôr už napraviť nedajú.

INTÍMNA HYGIENA MUŽOV

Napísané , autor:
Odpovedať

INTÍMNA HYGIENA MUŽOV
Intímna hygiena je u muža veľmi dôležitá. Už malého chlapca treba zo zdravotných dôvodov učiť, ako si má čistiť predkožku. Má sa mu stať samozrejmosťou, že pri sprchovaní si zároveň umyje aj predkožku a žalud pod ňou.
Na intímnu hygienu mužov bežne stačí voda a mydlo, no citlivú oblasť predkožkového vaku je lepšie umývať iba vlažnou vodou.
Dodržiavaním hygieny nielen odstraňujeme nepríjemný pach, ale je to aj dôležitá prevencia proti rozličným, niekedy veľmi nepríjemným, ba aj nebezpečným infekciám. Obzvlášť dôležitá je intenzívna intímna hygiena muža vzhľadom na pohlavný styk.
Je kategorickou požiadavkou, aby sa muž pred pohlavným aktom a po ňom dôkladne umyl. Nedodržanie tejto požiadavky je znakom nekultúrnosti.
Každý muž by mal vedieť, že pri spozorovaní akejkoľvek zmeny na pohlavnom ústroji musí bezodkladne vyhľadať lekára.

KOŽNÝ TEST

Napísané , autor:
Odpovedať

KOŽNÝ TEST
Na to, aby si muž mohol správne ošetrovať pokožku tváre, musí vedieť, aký má typ pleti. Najlepšie je dať si to zistiť u odborníka, v kozmetickom zariadení, kde na to majú nielen metódy a prístroje (napr. špeciálne lupy, dermaskopy), ale aj odbornú skúsenosť.
Každý si však môže aj doma aspoň približne zistiť typ svojej pleti pomocou kožného testu.
Tvár si dôkladne umyjeme vlažnou vodou a toaletným mydlom, aby sme odstránili prach, pot a maz. Po dvoch hodinách sa na pokožke znova utvorí kyslý ochranný plášť a vtedy už môžeme zisťovať typ svojej pokožky.
Vezmeme tenký prieklepový alebo hodvábny papier (prípadne čisté zrkadlo) a pritlačíme ho na celú tvár. Ked po stiahnutí papiera zostanú na ňom (alebo na zrkadle) mastné škvrny, máme mastnú pleť; keď sú niektoré časti papiera (zrkadla) čisté, prostredná časť papiera je však mastná (čelo, nos a brada), máme zmiešanú pleť.
Suchá a normálna pleť nezanecháva na papieri ani zrkadle nijaké stopy, a preto sa rozpoznáva dosť ťažko. Málokedy sa totiž vyskytujú presne vyhranené typy pleti.
Na hranici normálnej a mastnej pleti je veľmi veľa odchýlok, takisto ako je veľa prechodov medzi normálnou a suchou pleťou. Chyby vznikajú často aj vtedy, keď sa pocit napätosti, podráždenosti, mierneho olupovania a červenania pokladá za prejav suchej pleti.
Takéto príznaky sa však vyskytujú aj pri mastnej pleti, ak je náchylná na podráždenie. Takejto pleti spravidla škodí mydlo alebo tvrdá, najmä chlórovaná voda.
Okrem týchto typov pleti má veľa ľudí pleť veľmi citlivú či chúlostivú. Takáto pleť si vyžaduje mimoriadne šetrné zaobchádzanie. To isté platí aj o starnúcej pleti, o ktorej budeme hovoriť osobitne.
Dôležité je však vedieť, že časom sa človeku môže typ pleti meniť. Takéto zmeny môžu nastať napríklad vplyvom ročného obdobia, prípadne vplyvom počasia alebo aj zmenou bydliska, pracovného prostredia, pôsobením stresu, no predovšetkým starnutím.
Preto by si každý muž mal z času na čas zopakovať kožný test.
Veľa mužov sa chybne nazdáva, že návšteva kozmetického zariadenia, používanie rozličných krémov alebo dokonca pleťovej masky je v rozpore s ich predstavou o pravej „mužnosti“. Tento názor je však nielen vonkoncom nesprávny, ale predovšetkým škodlivý.
Veď rovnako dôležité je, aby muž vyzeral dobre, t. j. zdravo a pestovane, ako sa to očakáva od ženy. Vo viacerých štátoch je dnes už samozrejmosťou, že pestovanosť nie je len privilégiom žien, ale v mnohých zamestnaniach sa priam vyžaduje, aby muž v tej či onej funkcii vyzeral kultivovane, teda aj pestovane.
Aj naši muži by mali častejšie navštevovať kozmetické zariadenia a poradiť sa o správnom ošetrovaní svojej pleti. Ak triezvo uvážime, ani jednému mužovi sa nič nestane, ak si z času na čas dá ošetriť pleť, najmä očistiť ju od všetkých nečistôt, zbaviť uhrov atď.
Veď nijaká „hrdosť“ nie je dôležitejšia ako zdravie a dobrý vzhľad tváre.
Sústavnou starostlivosťou o pleť, najmä preventívnou, sa totiž môžeme vyhnúť viacerým nepríjemnostiam. Preto by si mal každý muž osvojiť základné poznatky o tom, ako treba denne ošetrovať rozličné typy pleti ľahko dostupnými prostriedkami.
Pretože nie je vždy jednoduché rozlíšiť typ svojej vlastnej pleti, pokúsime sa spresniť opis jednotlivých typov pleti.

Moderný muž a kozmetika

Napísané , autor:
Odpovedať

Moderný muž a kozmetika
Základom kozmetiky je čistota, bez ktorej nie je možné ani zdravie ani krása. Nie je to nijaký nový objav. Už za čias antickej kultúry sa krása a čistota pokladali za pojmy navzájom úzko späté.
Ludia sa oddávali kúpaniu nielen ako spôsobu očisty, ale aj ako spoločenskej udalosti, a pritom sa tešili zo zdravia svojho tela.
Podľa historických poznatkov možno za prvé „kúpele“ pokladať tie očistné zariadenia, ktoré sa našli pri vykopávkach v Hajdarabáde a ktoré svedčia o tom, že šľachta tu používala akési kúpeľne už pred viac ako 4000 rokmi.
Naši dávni predkovia aj bez akéhokoľvek vedeckého odôvodnenia dávali prednosť životu pri vode a ich náboženské rituály ich priamo nútili k očistným kúpeľom. Pozostatkom takéhoto rituálneho kúpania je napríklad aj ponáranie sa Indov v posvätnej rieke Ganges.
Aj starovekí Židia majú vo svoj ich náboženských predpisoch prísne rituálne podoby kúpania. Pre dnešného človeka je požiadavka hygieny, napríklad umývanie rúk pred jedením, po vykonaní potreby atď. samozrejmou vecou.
Na Kréte, v minojskom kráľovskom paláci sa našla z čias spred 3500 rokov kúpeľňa s veľkou kamennou vaňou. Teplá a studená voda sa privádzali vodovodným systémom a ich miešanie sa regulovalo dômyselne jednoduchým ventilom.
V starovekom Egypte sa starostlivosti o telo venovala mimoriadne veľká pozornosť. Svedčia o tom vykopávky, najmä staré paláce, kde sa našli zachované kúpeľne z čias pred viac ako 3000 rokov. Používali ich predovšetkým vládcovia a kňazi, teda muži.
Veľkú starostlivosť venovali hygiene aj v antickom Grécku. Aristokrati mali vo svojich palácoch vlastné kúpeľne, ale okrem toho jestvovali aj verejné kúpele, kde sa schádzala smotánka spoločnosti z oblasti politiky,umenia atd.
Kúpeľne s teplou i studenou vodou Gréci vybudovali aj vo svojich kolóniách.
Zvyk používať súkromné a verejné kúpele prevzali od Grékov aj starovekí Rimania. V Ríme postavili dokonca veľkolepé vodovody. Kúpeľňu cisára Diokleciána možno aj podľa dnešných kritérií pokladať za prepychovú.
Vieme, že patríciovia už pred 2000 rokmi používali na umývanie aj mydlo. Do kúpeľovej vody si už vtedy pridávali dokonca aj voňavé odvary z byliniek alebo prísady s liečivým účinkom.

Európsky stredovek sa naproti tomu vyznačoval úpadkom nielen kultúry a kozmetiky, ale aj hygieny. Obdobie feudalizmu hýrilo síce vonkajšou pompéznosťou v živote privilegovaných, ale v prepychových šľachtických palácoch vtedy nebolo miesta pre vaňu.
To súviselo okrem iného aj so stanoviskom cirkvi, ktorá prílišnú starostlivosť o ľudské telo, a to aj o hygienu, podozrievavo odmietala ako nástrahu diabla zvádzajúcu k hriešnosti.
Mnohí ľudia sa vôbec neumývali a už vonkoncom nekúpali, aby sa ani pred ich vlastným zrakom neobnažilo „hriešne“ telo. Dokonca aj šľachta si osvojila záporné stanovisko k hygiene.
„Vznešení páni“ pokladali kúpanie za škodlivé, ale nedostatok hygieny, nečistotu a zápach zakrývali rozličnými líčidlami, púdrami, voňavkami a parochňami. To platilo nielen o ženách, ale aj o mužoch.
Preto sa v tomto období venovala taká mimoriadna starostlivosť „móde“ mužov — šľachticov. Nedostatok hygieny však spôsoboval časté ochorenia z nečistoty a pustošivé epidémie, ktorým padli za obeť tisícky ľudí.
Dodnes nám „morové stĺpy“ v mnohých našich mestách pripomínajú hrôzy týchto čias.

Hygiene sa začala venovať cieľavedomejšia pozornosť až koncom minulého storočia. Viaceré pokrokové, „osvietené“ osobnosti začali hlásať potrebu a užitočnosť hygieny a pravidelného kúpania.
Postupne sa čoraz väčšmi presadilo poznanie, že čistota je dôležitou podmienkou zdravia a krásy. Za veľmi zdravé sa vtedy už aj vo „vyšších kruhoch“ pokladalo kúpanie v kadi naplnenej chladnou vodou alebo odvarom z byliniek.
Týmto spôsobom sa čoraz viac ľudí nielen kúpalo, ale zároveň aj otužovalo.
Dnes pokladáme kúpeľňu za najprirodzenejšiu súčasť každého normálneho bytu. Dalo by sa povedať, že skoro každý z nás už má vyvinutú vedomú potrebu pravidelného kúpania a pestovania tela.
Veď dnes, keď všade žije veľa ľudí na pomerne úzkom priestore, nečistota by mohla mať katastrofálne následky. Ale nejde len o ochranu pred epidémiami. Ide o to, aby každému bolo jasné, že čistota, zdravie a krása sú navzájom obsolútne neoddeliteľné.
Nestačí však túto pravdu iba uznávať. Treba podľa nej aj konať. Voda je v dennej hygiene nepostrádateľná. Nestačí však, aby si muž za celý deň iba ráno umyl tvár. Kto chce byť už od rána svieži a voňať čistotou, mal by sa každý deň sprchovať a raz, prípadne dvakrát za týždeň sa okúpať vo vani.
Pokožku treba zbavovať nielen prachu a inej špiny, ale aj výlučkov potných žliaz, odumretých buniek a zvyškov rohovej vrstvy. Len tak môže pokožka nehatene plniť svoju funkciu.
Mnohí muži však majú — bez toho, aby si to vôbec uvedomili — citlivú pokožku, ktorá neznáša vodu z vodovodu, najmä ak je tvrdá. Táto voda totiž obsahuje veľa vápenatých a horčíkových zlúčenín, ktoré spôsobujú, že citlivá pokožka sa stáva drsnou a časom aj popraská.
Takúto vodu si však pred použitím môžeme zmäkčiť, a to tak, že na jeden liter vody pridáme jednu lyžičku bóraxu alebo pol lyžičky sódy bikarbóny.
Čo sa týka kúpania vo vani, mali by sme dodržiavať zlatú strednú cestu.
Denné kúpanie vo vani je škodlivé, pretože zbavuje pokožku okrem nečistôt nielen tuku, ale aj ochranného kyslého plášťa, v ktorom žijú na pokožke milióny dôležitých, pre telo užitočných baktérií.
Tie sa po každom kúpeli a umytí mydlom zničia, čím sa uvoľňuje priestor pre pôsobenie nežiadúcich škodlivých baktérií a húb, ako aj rozličných plesní. Z toho teda vyplýva, že sa máme radšej menej kúpať, ale o to častejšie sprchovať.
Ved špina sa sprchovaním zmýva rovnako dobre ako kúpaním. Sprchovanie je vlastne aj hygienickejšie, netrvá tak dlho ako kúpanie (spojené aj s vylihovaním) vo vani, a preto kožu aj menej vysušuje. Sprchovať sa teda môžeme denne.
Denne sa treba umývať mydlom najmäna tých častiach tela, kde je zvýšená činnosť potných žliaz (pod pazuchami, v rozkroku a v okolí pohlavných ústrojov). Sprchujeme sa vlažnou, nie horúcou vodou a sprchovanie zakončíme studenou vodou.
Ranné sprchovanie je nielen osviežujúce, ale aj zdravé, pretože podporuje krvný obeh.