obsahuje tieto rastliny:

  • História mužskej kozmetiky
  • INTÍMNA HYGIENA MUŽOV
  • Moderný muž a kozmetika
  • História mužskej kozmetiky

    História mužskej kozmetiky
    Jej začiatky siahajú až do najstarších období vývoja ľudstva a jej rozširovanie sa prelína dejinami všetkých národov sveta. Vyvíjala sa postupne, zároveň s vývojom človeka a súvisela s podmienkami a spôsobom jeho života.
    Od samého začiatku však mala kozmetika veľmi úzky vzťah k ochrane zdravia a k hygiene. Môžeme predpokladať, že pre mužov, ktorí sa, najmä pri love a v boji, pohybovali viac vo voľnej prírode, bolo oveľa potrebnejšie chrániť si kožu pred vonkajšími vplyvmi ako pre ženy, ktoré sa pri svojej životnej činnosti nevystavovali natoľko prírode a jej vplyvom.
    Preto si muži na tých najnižších stupňoch spoločenského vývoja natierali kožu tukom ulovených zvierat, ktorý ich mal chrániť pred chladom, vlhkom a teplom, ako aj šťavami rozličných rastlín na ochranu najmä pred hmyzom.
    Primitívny človek sa tetoval, maľoval hlinkami, aj keď to spočiatku nebolo vždy z estetických či kozmetických pohnútok. V pozadí bola dlho motivácia, ktorej korene siahali do oblasti mágie.
    Najrozličnejšími zásahmi na svojom tele sa chcel chrániť pred nadprirodzenými bytosťami. Vermi výrazne sa maľovali najmä muži. Príslušníci jedného kmeňa sa vždy maľovali rovnako jednak preto, aby upevňovali pocit spolupatričnosti, a jednak aby sa v boji s nepriateľom bezpečnejšie poznali.
    Okrem toho sa maľovaním a tetovaním aj maskovali, aby v boji nemohol nepriateľ poznať skutočný vek bojovníkov. Strašidelným výzorom, ktorý si pridávali rozličným pomaľovaním a inými ozdobami, chceli nepriateľom naháňať strach.
    Zvlášť nápadne sa maľovali aj čarodejníci alebo šamani, a to nielen na posilňovanie svojej autority v očiach radových členov skupiny, ale aj z presvedčenia, že ich takáto okrasa väčšmi približuje k duchom a dáva im čarodejnú moc.
    Maľovanie slúžilo aj na rozlišovanie hodností, na označenie náčelníkov a udatných bojovníkov.

    Až na istom vyššom stupni vývoja si ľudia začali uvedomovať, že účelné farbenie je zároveň aj akousi ozdobou. Takto sa pôvodná účelnosť maľovania, tetovania atď. čoraz viac nahrádzala túžbou po estetizácii, po kráse a upravenosti.
    Nemalú úlohu hralo pritom u mužov úsilie páčiť sa, imponovať ženám, teda dôvody erotické. A tak sa človek napokon nezastavil ani pred takými drastickými a bolestivými zásahmi na tele, ako je napríklad umelé vytváranie „ozdobných” jaziev, obrusovanie zubov, prepichovanie a vyťahovanie ušníc, nosa, ba aj perí, aby sa do nich mohli zavesiť rozličné ozdoby.
    U mnohých kmeňov, žijúcich dodnes na nízkom stupni spoločenského vývoja, tento spôsob „skrášľovania” pretrváva aj v súčasnosti.

    Kultúrnym vývojom človeka sa však aj podoba kozmetických zásahov menila tak u mužov, ako aj u žien. Výrazne to môžeme pozorovať najmä u vyspelých národov starovekého Východu. Vieme napríklad, že u Babylončanov sa výrazne maľovali muži.
    Výroba kozmetických a liečivých prípravkov bola výlučne v rukách mužov-kňazov. Tieto prípravky boli však drahé a ich používanie si vyžadovalo veľa času. Preto nie div, že sa táto mužská kozmetika rozšírila iba medzi vyššími vrstvami spoločnosti.
    Početné voňavé masti a iné prípravky poznali už aj Egypťania, Peržania, Asýrčania i Číňania. Na ich výrobu väčšinou používali olivový olej, včelí vosk, loj a vzácne látky, ako sú napríklad myrha, škorica, aloe, ambra, pižmo a iné.
    V hrobkách egyptských faraónov sa takéto kozmetické prípravky našli v umelecky zdobených nádobách zo slonovej kosti a z alabastru. Z početných nálezov sa usudzuje, že Egypťania si veľmi zakladali na dobrých vôňach.
    Do kúpeľov mužov-boháčov otroci pridávali voňavé prísady a vôňami sýtili aj vzduch v palácoch.
    K národom s vysokou kultúrou tých čias patrili aj Židia. Zvlášť sa venovali hygiene. Považujú sa okrem iného za vynálezcov depilačných prostriedkov, ktoré muži používali namiesto holenia ostrými nožmi. Vedeli vyrábať aj mydlo z popola a tuku.
    Časté a pravidelné umývanie rúk bolo prikázané náboženskými predpismi, a to nielen u Židov, ale aj u Chaldejcov a Peržanov. Peržanom sa pripisuje vynález voňaviek.
    Podstatne rozvinutejšiu a zároveň všestrannú kozmetickú starostlivosť venovali svojmu telu starovekí Gréci. Veď aj názov „kozmetika” je odvodený z gréckeho slova kosmeo, čo znamená zdobím, krášlim.
    Gréci kládli mimoriadny dôraz na harmonický vývoj mužského tela i ducha. Mužská mládež sa vychovávala okrem iného aj gymnastikou, plávaním a rozličnými inými druhmi športu.
    Starostlivosť o krásu mužského tela sa stávala až natoľko prvoradou, že sa to napokon stalo terčom kritiky gréckych filozofov. Ale starogrécke sochy nám dodnes ukazujú vtedajší ideál mužskej krásy.
    Aby čo najviac vynikla, muži si na športové hry či zápasy natierali telá olivovým olejom a skrášľovali sa farbami. Grécki muži sa pravidelne holili a často navštevovali aj verejné kúpele, kde sa dávali masírovať.
    Už aj grécki lekári sa začali zaoberať kozmetikou, pritom dôkladne spoznali aj liečebné účinky niektorých prípravkov. Všetky tieto poznatky prechádzali napokon do vzmáhajúcej sa Rímskej ríše, kde ich postupne aj zdokonalili.
    Kozmetika a hygiena sa tu chápali v najužšej spätosti, pretože vo verejných kúpeľoch, ktoré sa v Ríme a v iných mestách stále častej šie budovali a ktoré slúžili predovšetkým mužom zo zámožných vrstiev, poskytovali sa popri kúpaní aj iné služby, ako napríklad masáže, naparovanie, natieranie vonnými masťami a olejmi.
    V starovekom Ríme pracoval aj prvý holič z povolania, podľa mena známy, a to už roku 300 pred n. 1. Je známe, že od samého začiatku jeho pôsobenia muži sa uňho dávali holiť úpine nahladko a vlasy si dávali strihať nakrátko.
    V oných časoch sa rozšífil aj predaj rozličných kozmetických výrobkov. Opäť to bol muž, a to staroveký lekár Galenus, ktorý dal základ dnešnej modernej kozmetike tým, že rozlíšil dva smery kozmetickej starostlivosti: pestovanie tela a jeho krášlenie a umenie zakrývať chyby krásy.
    Aj na tom, že sa zachovali opisy kozmetických prípravkov, majú zásluhu muži. Sú to slávni rímski básnici Ovídius, Catullus a iní — zanechali verše, v ktorých opísali líčenie tváre.

    Po páde Rímskej ríše nastalo v Európe obdobie, ktoré nežičilo kozmetike. Kresťanstvo považovalo prílišnú starostlivosť o telo, takisto ako rozkoš a životnú radosť, za čosi, čo prekážalo dosiahnuť cieľ života — spasit si dušu.
    Celé myslenie a konanie ľudí sa malo zamerať na boha, zaoberať sa pestovaním a krášlením tela sa pokladalo za odvádzanie pozornosti od starosti o posmrtnú budúcnosť. Zjemnená antická kultúra upadla do zabudnutia.
    Až po niekoľkých storočiach, v období renesancie, sa postupne uvoľňuje pohľad na svet a na človeka. Muži si vtedy vytvorili nový ideál ženskej krásy, podľa ktorej krásna žena mala byť plavovlasá, s ružovými lícami a čerešňovými ústami.
    Ale aj muži sa prezentovali v čoraz náročnejších kozmetických úpravách.
    V čase panovania Ludovíta XIV. (v druhej polovici 17. storočia) módu pre Európu, prirodzene, iba pre jej šlachtickú časť, udával francúzsky dvor. šlachta sa svojím bohato zdobeným oblečením, ale aj komplikovanými účesmi výrazne odlíšila od jednoduchých ľudí a celá kozmetická úprava nielen žien, ale aj mužov sa stala mimoriadne náročnou.
    Muži nosili parochne, tvár si pokrývali popraškom z bieleho púdru. Pritom napr. kúpať sa považovali v čase rokoka za škodlivé, ba mnohí si mysleli, že dôkladné kúpanie je životu nebezpečné.
    Pretože móda kládla taký dôraz na líčenie, parfémy a natáčané parochne, v tomto období sa výrazne rozvinula výroba parfémov, púdrov, tužidiel, lakov a farieb na vlasy.
    Spotrebitermi týchto kozmetických prípravkov boli vo veľkej miere muži, pretože na panovníckych a vôbec šľachtických dvoroch museli „reprezentovať” v súlade s vtedajšou módou.
    Pre vývoj kozmetiky je zvlášť zaujímavé 18. storočie. Vtedy bolo najmä v talianskych mestách mnoho malých obchodov-lekární, kde ich majitelia, výlučne muži, ktorých označovali titulom „speciali”, predávali rozličné kozmetické prípravky nezriedka aj „zázračné”, pritom však bezcenné.
    Títo „speciali” nielen predávali prípravky, ale ich aj aplikovali. Farbili zákazníkom napríklad nechty na rukách a na nohách. Boli všestrannými kozmetickými poradcami. V zadných miestnostiach týchto lekárničiek sa schádzali „gavalieri”, hrávali karty a bavili sa s ľahkými ženami.
    Jedným zo stálych zákazníkov takejto lekárničky v Benátkach bol aj chýrny milovník Casanova, ktorý údajne svoju ochabnutú pokožku natieral špeciálnou pleťovou vodou. Ale aj ostatní gavalieri boli dobrými zákazníkmi. Kupovali a používali pudre, líčidlá, voňavky i pleťové vody.
    Svoju skutočnú funkciu, tak ako ju poznáme dnes, začala kozmetika plniť v 19. storočí. Vďaka rozvoju vedeckých poznatkov, najmä prírodných vied, medicíny, botaniky, chémie, farmakológie, biológie atď., sa poznatky v tomto odbore rozšírili natoľko, že dnes sa kozmetikou zaoberá osobitný vedný odbor — kozmetológia.
    Jej predmetom skúmania nie sú len spôsoby skrášľovania, resp. odstraňovania alebo zakrývania chýb krásy, ale aj výskum možnosti spomaľovania biologického starnutia,a to udržiavaním zdravia. Tieto funkcie kozmetiky sú rovnako potrebné mužom, ako aj ženám.
    V našej spoločnosti kozmetika mužov už má svoje pevné miesto v spoločenskej hodnotovej stupnici. To sa okrem iného prejavuje aj v tom, že dnes sa už priemyselne vyrába toľko všelijakých kozmetických prípravkov určených len pre mužov, že si každý môže vybrať.

    Páni tiež hladali:

    • história kozmetiky

    INTÍMNA HYGIENA MUŽOV

    INTÍMNA HYGIENA MUŽOV
    Intímna hygiena je u muža veľmi dôležitá. Už malého chlapca treba zo zdravotných dôvodov učiť, ako si má čistiť predkožku. Má sa mu stať samozrejmosťou, že pri sprchovaní si zároveň umyje aj predkožku a žalud pod ňou.
    Na intímnu hygienu mužov bežne stačí voda a mydlo, no citlivú oblasť predkožkového vaku je lepšie umývať iba vlažnou vodou.
    Dodržiavaním hygieny nielen odstraňujeme nepríjemný pach, ale je to aj dôležitá prevencia proti rozličným, niekedy veľmi nepríjemným, ba aj nebezpečným infekciám. Obzvlášť dôležitá je intenzívna intímna hygiena muža vzhľadom na pohlavný styk.
    Je kategorickou požiadavkou, aby sa muž pred pohlavným aktom a po ňom dôkladne umyl. Nedodržanie tejto požiadavky je znakom nekultúrnosti.
    Každý muž by mal vedieť, že pri spozorovaní akejkoľvek zmeny na pohlavnom ústroji musí bezodkladne vyhľadať lekára.

    Páni tiež hladali:

    • intimna hygiena pre muzov
    • mužská intímna hygiena
    • intimna hygiena muza
    • intimne mydlo pre muzov
    • mydlo na intimnu hygienu pre muzov
    • supanie koze na zaludi
    • pohlavna hygiena
    • intimna hygiena u muža
    • intimna hygiena muzov
    • odlupovanie koze na zaludi

    Moderný muž a kozmetika

    Moderný muž a kozmetika
    Základom kozmetiky je čistota, bez ktorej nie je možné ani zdravie ani krása. Nie je to nijaký nový objav. Už za čias antickej kultúry sa krása a čistota pokladali za pojmy navzájom úzko späté.
    Ludia sa oddávali kúpaniu nielen ako spôsobu očisty, ale aj ako spoločenskej udalosti, a pritom sa tešili zo zdravia svojho tela.
    Podľa historických poznatkov možno za prvé „kúpele” pokladať tie očistné zariadenia, ktoré sa našli pri vykopávkach v Hajdarabáde a ktoré svedčia o tom, že šľachta tu používala akési kúpeľne už pred viac ako 4000 rokmi.
    Naši dávni predkovia aj bez akéhokoľvek vedeckého odôvodnenia dávali prednosť životu pri vode a ich náboženské rituály ich priamo nútili k očistným kúpeľom. Pozostatkom takéhoto rituálneho kúpania je napríklad aj ponáranie sa Indov v posvätnej rieke Ganges.
    Aj starovekí Židia majú vo svoj ich náboženských predpisoch prísne rituálne podoby kúpania. Pre dnešného človeka je požiadavka hygieny, napríklad umývanie rúk pred jedením, po vykonaní potreby atď. samozrejmou vecou.
    Na Kréte, v minojskom kráľovskom paláci sa našla z čias spred 3500 rokov kúpeľňa s veľkou kamennou vaňou. Teplá a studená voda sa privádzali vodovodným systémom a ich miešanie sa regulovalo dômyselne jednoduchým ventilom.
    V starovekom Egypte sa starostlivosti o telo venovala mimoriadne veľká pozornosť. Svedčia o tom vykopávky, najmä staré paláce, kde sa našli zachované kúpeľne z čias pred viac ako 3000 rokov. Používali ich predovšetkým vládcovia a kňazi, teda muži.
    Veľkú starostlivosť venovali hygiene aj v antickom Grécku. Aristokrati mali vo svojich palácoch vlastné kúpeľne, ale okrem toho jestvovali aj verejné kúpele, kde sa schádzala smotánka spoločnosti z oblasti politiky,umenia atd.
    Kúpeľne s teplou i studenou vodou Gréci vybudovali aj vo svojich kolóniách.
    Zvyk používať súkromné a verejné kúpele prevzali od Grékov aj starovekí Rimania. V Ríme postavili dokonca veľkolepé vodovody. Kúpeľňu cisára Diokleciána možno aj podľa dnešných kritérií pokladať za prepychovú.
    Vieme, že patríciovia už pred 2000 rokmi používali na umývanie aj mydlo. Do kúpeľovej vody si už vtedy pridávali dokonca aj voňavé odvary z byliniek alebo prísady s liečivým účinkom.

    Európsky stredovek sa naproti tomu vyznačoval úpadkom nielen kultúry a kozmetiky, ale aj hygieny. Obdobie feudalizmu hýrilo síce vonkajšou pompéznosťou v živote privilegovaných, ale v prepychových šľachtických palácoch vtedy nebolo miesta pre vaňu.
    To súviselo okrem iného aj so stanoviskom cirkvi, ktorá prílišnú starostlivosť o ľudské telo, a to aj o hygienu, podozrievavo odmietala ako nástrahu diabla zvádzajúcu k hriešnosti.
    Mnohí ľudia sa vôbec neumývali a už vonkoncom nekúpali, aby sa ani pred ich vlastným zrakom neobnažilo „hriešne” telo. Dokonca aj šľachta si osvojila záporné stanovisko k hygiene.
    „Vznešení páni” pokladali kúpanie za škodlivé, ale nedostatok hygieny, nečistotu a zápach zakrývali rozličnými líčidlami, púdrami, voňavkami a parochňami. To platilo nielen o ženách, ale aj o mužoch.
    Preto sa v tomto období venovala taká mimoriadna starostlivosť „móde” mužov — šľachticov. Nedostatok hygieny však spôsoboval časté ochorenia z nečistoty a pustošivé epidémie, ktorým padli za obeť tisícky ľudí.
    Dodnes nám „morové stĺpy” v mnohých našich mestách pripomínajú hrôzy týchto čias.

    Hygiene sa začala venovať cieľavedomejšia pozornosť až koncom minulého storočia. Viaceré pokrokové, „osvietené” osobnosti začali hlásať potrebu a užitočnosť hygieny a pravidelného kúpania.
    Postupne sa čoraz väčšmi presadilo poznanie, že čistota je dôležitou podmienkou zdravia a krásy. Za veľmi zdravé sa vtedy už aj vo „vyšších kruhoch” pokladalo kúpanie v kadi naplnenej chladnou vodou alebo odvarom z byliniek.
    Týmto spôsobom sa čoraz viac ľudí nielen kúpalo, ale zároveň aj otužovalo.
    Dnes pokladáme kúpeľňu za najprirodzenejšiu súčasť každého normálneho bytu. Dalo by sa povedať, že skoro každý z nás už má vyvinutú vedomú potrebu pravidelného kúpania a pestovania tela.
    Veď dnes, keď všade žije veľa ľudí na pomerne úzkom priestore, nečistota by mohla mať katastrofálne následky. Ale nejde len o ochranu pred epidémiami. Ide o to, aby každému bolo jasné, že čistota, zdravie a krása sú navzájom obsolútne neoddeliteľné.
    Nestačí však túto pravdu iba uznávať. Treba podľa nej aj konať. Voda je v dennej hygiene nepostrádateľná. Nestačí však, aby si muž za celý deň iba ráno umyl tvár. Kto chce byť už od rána svieži a voňať čistotou, mal by sa každý deň sprchovať a raz, prípadne dvakrát za týždeň sa okúpať vo vani.
    Pokožku treba zbavovať nielen prachu a inej špiny, ale aj výlučkov potných žliaz, odumretých buniek a zvyškov rohovej vrstvy. Len tak môže pokožka nehatene plniť svoju funkciu.
    Mnohí muži však majú — bez toho, aby si to vôbec uvedomili — citlivú pokožku, ktorá neznáša vodu z vodovodu, najmä ak je tvrdá. Táto voda totiž obsahuje veľa vápenatých a horčíkových zlúčenín, ktoré spôsobujú, že citlivá pokožka sa stáva drsnou a časom aj popraská.
    Takúto vodu si však pred použitím môžeme zmäkčiť, a to tak, že na jeden liter vody pridáme jednu lyžičku bóraxu alebo pol lyžičky sódy bikarbóny.
    Čo sa týka kúpania vo vani, mali by sme dodržiavať zlatú strednú cestu.
    Denné kúpanie vo vani je škodlivé, pretože zbavuje pokožku okrem nečistôt nielen tuku, ale aj ochranného kyslého plášťa, v ktorom žijú na pokožke milióny dôležitých, pre telo užitočných baktérií.
    Tie sa po každom kúpeli a umytí mydlom zničia, čím sa uvoľňuje priestor pre pôsobenie nežiadúcich škodlivých baktérií a húb, ako aj rozličných plesní. Z toho teda vyplýva, že sa máme radšej menej kúpať, ale o to častejšie sprchovať.
    Ved špina sa sprchovaním zmýva rovnako dobre ako kúpaním. Sprchovanie je vlastne aj hygienickejšie, netrvá tak dlho ako kúpanie (spojené aj s vylihovaním) vo vani, a preto kožu aj menej vysušuje. Sprchovať sa teda môžeme denne.
    Denne sa treba umývať mydlom najmäna tých častiach tela, kde je zvýšená činnosť potných žliaz (pod pazuchami, v rozkroku a v okolí pohlavných ústrojov). Sprchujeme sa vlažnou, nie horúcou vodou a sprchovanie zakončíme studenou vodou.
    Ranné sprchovanie je nielen osviežujúce, ale aj zdravé, pretože podporuje krvný obeh.